Aj silná žena, môže byť unavená.

25. května 2018 v 22:50
Neverím, že sa k tomuto celému vraciam.
Myslela som, že už tu nikdy nenapíšem článok.
Za posledné mesiace som naozaj nemala tú potrebu.
No teraz si prechádzam asi dosť ťažkým obdobím.
Aj keď sa tvárim, že je všetko úplne v poriadku.
Že mám ten najlepší život a že som tá najšťastnejšia.
Pravda je taká, že po večeroch plačem, všetko na mňa doľaháva.
Utápam sa večer - čo večer v spomienkach.
Aké ľahké je cez deň hrať tú najšťastnejšiu.
Keď večer môžeš plakať do vankúša.

Ako veľmi a ako dlho sa dokážeme hrať na to, čo v podstate nie sme? Posledný článok z roku 2016 je presným opakom tohto. Popisovala som, ako sa bojím toho, že ho raz stratím, že ho nechám odísť. Môj Stratený Záchranca. Vlastne, už nie môj. Už len, Stratený Záchranca.. Dobrovoľne som sa ho vzdala. Bez boja, bez hociakej snahy, zachrániť to, čo sme takmer 2 roky budovali.

Moja babka vždy hovorí, že oni, keď sa s dedkom pohádali, nikdy sa hneď nerozchádzali. Vždy sa všetko snažili riešiť výmenou názorov. Presný opak, ako dnešní, mladí ľudia. Ako my. Vzdali sme sa pri poslednej komplikovanejšej hádke. Nechali sme len tak zahodiť za seba všetko to, čo sme si pevne držali medzi sebou.

Pretože sme videli, že sa to komplikuje a tak sme začali utekať, bezhlavo, obaja. Veď to je dnešný populárny trend, namiesto toho, aby sme riešili problémy, sme sa im otočili chrbtom a hladali iné, mysliac si, že lepšie, riešenia. Myslela som si, že keď začnem komunikovať a stretávať sa s inými chlapmi, že na to všetko zabudnem.

Prvé mesiace som sa držala, potláčala som všetky myšlienky na náš spadnutý vzťah do úzadia. Snažila som sa hľadať pochopenie v inom náručí. Dosť hlúpa možnosť, ja viem. Všetky otázky mojích rodičov, kamarátov a rodiny na Strateného Záchrancu som brala ako zlé. Nechcela som predsa o ňom ani počuť.

Myslela som si, že aspoň jedno z tých náručí, v kt. som sa ocitla budú také, ako jeho. Márne. Ani jedno z tých náručí ho nedokázalo nahradiť. Mal chyby, ja som mala chyby. Ale tak, ako ma miloval a ja jeho tiež, sa nahradiť nedalo. No stále som sa snažila, stále som sa vnárala do iných náručí s tým, že to zvládnem a dokážem sa cez to všetko preniesť.

Po neúspešnom vzťahu, kt. vlastne ani vzťah nebol, len ďaľšia zámienka toho, potlačiť myšlienky na Strateného Záchrancu, som maximálne pochopila to, že nikto ho nedokáže nahradiť. Aj keď sme sa hádali, keď sme si veľa krát, veľa vecí vykričali a možno na seba boli zlí. Mali sme sa radi a skutočne.

Večer - čo večer pozerám fotky, videá,.. posledné to, čo mi zostalo. Spomienky. Ani neviete, ako sa dokážem potešiť každej jednej správe od neho, nech je hociako nedôležitá a nepodstatná. Viem, že stále je niekde tam. Aj keď už nie môj.

Preto Vám chcem povedať, nenechajte si nikdy zobrať niečo, za čo ste tak veľmi bojovali. A tiež nehľadajte iné náručia, druhých chlapov, mysliac, že sa v nich budete cítiť tak ako v jeho a že Vám dajú to, čo mal on. Nedajú, on to zobral so sebou. Ten kúsok zo mňa.

 


Komentáře

1 Mia Mia | Web | 1. června 2018 v 16:53 | Reagovat

A v tom roce 2016 jsem tě četla a šíleně ti fandila, teď je rok 2018 já na tebe narazila znovu a chci ti jen říct že přesně vím jak se cítíš

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama