Říjen 2016

Even a white rose has a black shadow.

17. října 2016 v 20:40
Vieš si zrazu predstaviť, že príde deň a on tu nebude?
Že ráno vstaneš a nebudeš si čítať žiadnú správu s textom, "dobré ránko, princezná".
Že večer budeš zaspávať s prázdnym pocitom na duši, premočeným vankúšom slzami.
Že cez deň sa nebudeš len tak bezdôvodne usmievať, keď Ti príde správa.

Nebude tu človek, ktorý by ťa vykúpil z toho pekla, z ktorého ťa vykúpil vtedy.
Ten, ktorý ťa videl s tým najúprimnejším úsmevom, ale aj so slzami.
Ten, ktorý ťa videl ráno odmalovanú, so strapatými vlasmi a opuchnutými očami.
Ten, ktorý ťa videl najvážnejšiu a zároveň aj najviac detskú.

Nezachráni ťa pred zlými vecami a ľudmi vtedy, keď to najviac budeš potrebovať.
Nebudeš sa môcť k nemu schovať do náručia a cítiť sa, akoby si bola v bezpečí.
Nebudeš sa môcť k nemu pritúliť na verejnosti ani v súkromií, bozkávať ho.
Nebudeš sa môcť k nemu chovať akoby bol tvoj, lebo už nebude.

Už nebude tvoj, bude patriť inej šťastene, ktorá si našla svoje šťastie, tiež.
Budeš plakať, trápiť sa, búchať do stien, škrabať, kričať, no nič z toho Ti nepomôže.
Veľmi budeš chcieť vrátiť čas a zase ho objímať, byť s ním a pri ňom, lebo to bolo úžasné.
V ten moment si nadávaš prečo si bola tak hlúpa a nechala si ho vziať, prečo. Bol to osud?

Preto si skôr uvedomuj, ako konáš a čo svojím konaním môžeš spôsobiť, akých ľudí stratiť.
Nevzdávaj sa ľudí, kt. pri sebe vždy chceš mať a nechaj ich vo svojom živote, už navždy.
Možno Ti občas blížia, ale nikdy to nebolí tak, ako by ťa bolelo, keby zrazu odišli a už sa nevrátili.
Tak mi prosím neodchádzaj. Zostaň. Ja budem tou najlepšou, akou dokážem, len mi rob krajšie dni.
Chcem tvoju spoločnosť, potrebujem ju. Potrebujem Teba, vo svojom živote a nie málo, ale veľa