I'm not the best, but I promise I will love you with all my heart.

17. září 2016 v 23:12 | Alexandra☯
Chcela by som písať a písať. Ale potom zrazu sa zastavím a premýšľam o čom, veď by to bolo dookola to isté. Čítala som staré články, staré maily s The Breand, moje staré komentáre na blogoch. A prišla som k záveru, že už neviem písať tak veľmi ako som to kedysi mala v obľube. Že dokážem vypotiť pár slov, ale už nikdy to nebude mať takú hĺbku ako kedysi. Človek by si povedal pravý opak, že čím si starší, tým to bude mať väčšiu hĺbku a viac inteligencie, takej tej dospeláckej. No a ono je to presne naopak. Riešila som síce vtedy síce tie najväčšie zbytočnosti, ale každú vec som vedela tak detailne popísať, vyjadriť čo cítim, ako mi je,.. za to mohli všetky tie knihy, ktoré som kedysi o 50% viac čítala.

Svojími činmi za poslednú dobu som stratila veľa ľudí. Ak by ste sa ma spýtali, či mi to chýba alebo či to ľutujem, nedokázala by som Vám odpovedať. Ale ak by ste sa uspokojili s takou odpoveďou, že mi chýba len kúsok z celku, tak to dokážem. Nemám pri sebe nikoho, s kým sme si plánovali, že si pôjdeme navzájom na svadbu za prvé družičky. Nikoho, s kým som plánovala cestovať po svete. Nikoho, komu som sľúbila, že mu ukážem a zažijeme spolu to moje bujaré obdobie života. Že ho navediem na zlé veci. Že budeme spolu komentovať ostatné dievčatá v našom okolí. Že mu popíšem každú jednu minútu svojho života. Niekto taký sa zrazu vyparil. Tieto kamarátky sa zrazu vyparili. Neviem, či som spravila dobre alebo zle. Môžem sa skúsiť nad tým úprimne zamyslieť. A zisťujem, že to bude znieť maximálne sebecky, ale asi som spokojná. Občas sa treba posunúť od niečoho, čo ťa celý čas držalo na jednom mieste a ísť ďalej. Aj keď si s tým (nie)cudzím dievčaťom zažila veľa, nemôžeš zostávať a čakať, čo sa zmení.


Takže konečný záver je v podstate ten, že som stále šťastná. Bodaj by som aj nebola, keď mám pri sebe niekoho, kto ma ľúbi strapatú, odmalovanú, v teplákoch, bez podprsenky, opitú, zasmradenú od cigaretého dymu,.. Je tu pri mne, stále, keď čokoľvek potrebujem a nahrádza mi všetky tie kamarátky, ktoré by som možno mať mohla, ale nemám a ani nechcem mať. Dokážem sa s ním porozprávať od tých najvážnejších vecí po tie najsmiešnejšie a maximálne trápne, sršiace mojím suchým humorom. Keď plačem, objíma ma, utešuje, túli, rozosmieva, no jednoducho sa somnou baví a mazná ako s princeznou. Takou tou z rozpráviek, kde je všetko ružové a krásné celý život. A ja sa najviac bojím toho, že keď sa na niekoho veľmi namotám a on potom odíde, nezvládla by som to. Nezvládla by som len tak byť bez neho, bez Teba, lebo ma dopĺňaš a nahrádzaš mi čokoľvek, čo nemám alebo potrebujem. Nechcem myslieť na zlé veci, no niekedy sa o to vážne bojím. A neviem či sa viac bojím o seba, Teba alebo nás. Viem, že toto čítaš a tak Ti chcem veľmi poďakovať. Ďakujem veľa krát, ja to vnímam, no ďakovať by sa malo za také veci, ktoré nie sú samozrejmosťou a toto samozrejmosťou nie je. Ver, že si pre mňa najdôležitejším chlapom hneď po dedkovi a ocovi *vieš, čo pre mňa svojím spôsobom obaja znamenajú*.

 


Komentáře

1 humanerr0r humanerr0r | 18. září 2016 v 10:29 | Reagovat

myslím, že aj s ním si môžeš plánovať tie veci, nie? :)

2 Madame Madame | Web | 19. září 2016 v 16:19 | Reagovat

Oh, darling! Asi sa cítiš presne ako ja. Tiež som si nedávno čítala naše správy a pýtam sa samej seba, kedy som nechala metafory ufujazdiť preč? Teraz moje metafory nedávajú žiadny zmysel a sú zmätočné pre všetkých, ktorým dovolím do nich nahliadnuť. Pri tom si neustále myslím, že je to niekde tam. Ostane to v tebe, je to časť tvojej duše. Len na ňu navialo more piesok rôznych iných vecí a už to nepríde také dôležité. Čím sme starší, tým potrebujeme veci vidieť jasnejšie a metafory tak strácajú na dôležitosti.
A nepoviem ti nič. Nechcem ťa držať na mieste. Nechám sa odfúknuť severným vetrom. Neviem kto je ten pán... (teda viem, ale neviem). Keď si spokojná, je to len dobre.
Goodbye, my almost friend.

3 Christina Christina | Web | 20. září 2016 v 13:32 | Reagovat

Ty Lipkity jsem si už objednávala a mám doma 4 odstíny a jsou skvělý! Hodně záleží na tom, od jakého prodejce si to objednáš.

4 DIYLenka DIYLenka | Web | 21. září 2016 v 15:54 | Reagovat

Náhodne si prezerám blogy, čítam články a zastavím sa pri čítaní tohto, ktorý práve komentujem.. Hovorím si so slzami, ktoré sa už chceli pokotúľať po mojich lícach dole a rozmazať mi to nad čím som strávila ráno toľko času "bože, toto je ako o mojom živote o tom čo sme si prežili s mojou niekdajšou kamarátkou " a potom človek pokračuje v čítaní a vlastne zistí, že toto nie je náhoda, žiadny random človiečik to nemá podobne ale píše to osoba, ktorá si vzala  maličký kúsok z teba a ostala po tom len jazva na duši

5 Džejní Džejní | Web | 23. září 2016 v 22:48 | Reagovat

ked si spokojna s tym jednym clovekom a citis, ze nepotrebujes nikoho ineho, tak je to podla mna v poriadku. mozes vsetok svoj cas, cele svoje ja darovat niekomu, koho milujes a to je vlastne krasne. nech vam to vydrzi na veky <3

6 crazyjull crazyjull | Web | 27. září 2016 v 16:43 | Reagovat

Jsem moc ráda, že se cítíš šťastná a máš někoho, kdo s tebou je. :) Pro mě je takový člověk moje nejlepší kamarádka, ale není to takové, jaké bych si přála, aby to bylo. :)

7 Winny Winny | Web | 29. září 2016 v 15:16 | Reagovat

Ach dievča, vždy som mala rada tvoje články, nech boli akékoľvek. Myslím si, že keď sme staršie mnoho takých blogov ku ktorým sme mali vzťahy sa vytráca. Dnes sú to samé tematické články a kedysi to boli myšlienky a denníčky, keď sme si vytvorili istú skupinu ľudí okolo seba, ktorá presne vedela čím si prechádzame a prežívala to mesiace a roky s nami. Toto je preč a potom človek uvažuje či zabudol dobre písať, či čo sa vlastne deje. Tiež si myslím, že keď som bola mladšia, vedela som viac emócie nadžgať do článku, na druhej strane, nebolo to tak dávno, sú to tri roky (a to som mala 20 :D) čo som písala o Kučravom a tiež som to vedela pekne napchať emóciami :D. Ono je to podľa mňa hlavne asi tým, že už nie je toľko podnetov, ktoré prežívame až tak.
Čo sa týka ľudí, kamošky, kamošiek, bud sebecká. Ja som tiež. Pri niektorých ľudoch sa snažíš a áno, možno ti niečo dali ale niekedy je čas pozbierať sa a nechať ich pozadu, obzvlášť vtedy ak ťa držia na jednom mieste, na ktorom už ty sama vlastne nechceš byť a niesi sama sebou. Tiež mi Kučeravý nahradil tie kamošky, ktoré som nemala :D a nahradil mi istých ľudí, ktorý nechápali vzťahy, nechápali hlavne môj vzťah s ním. Člvoek čím je starší, tým viac si uvedomuje aj to, že kamarát je hlavne človek, ktoý je lojálny a je tu keď treba. Mnoho kamarátov/kamarátiek nechápe, že s vekom je práve priateľ a rodina to najviac a že to nemá byť o tom aby ste sa videli každý deň ale aby ste boli aspon v kontakte. Toto mnoho ľudí nechápe a potom sa začnú tváriť urazene a čuduju sa že celý vzťah ochladne. Omg, teraz somsa do toho veľmi vžila a meliem jendo cez druhé tak radšej asi skončím :D.
Najviac ma teší to, že si šťastná :) a držím vám palce, nech to vydrží ešte dlhšie ako dlho! :) Teší ma to, fakt ma to dooosť teší.

8 Ariel Ariel | Web | 1. října 2016 v 22:59 | Reagovat

Rozumiem tomu problému s písaním. Tiež som sa v tom ocitla. Tiež mám pocit, že už nepíšem tak, ako kedysi. Ale to neznamená, že to je nutne zlé a že je to krok vzad. Proste si teraz iná a možno to časom opäť príde a budeš vedieť všetko premeniť na slová. A aj s kamarátkami ti veľmi dobre rozumiem. A možno je to tiež prirodzená súčasť života a starnutia a dospievania, ktorú nám dospelí naschvál zatajili, lebo si ju nechcú pripustiť. Ale pokiaľ máš aspoň jedného, s kým si šťastná, stále je to viac než čokoľvek iné. Veľa šťastia :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama