Září 2016

I'm not the best, but I promise I will love you with all my heart.

17. září 2016 v 23:12 | Alexandra☯
Chcela by som písať a písať. Ale potom zrazu sa zastavím a premýšľam o čom, veď by to bolo dookola to isté. Čítala som staré články, staré maily s The Breand, moje staré komentáre na blogoch. A prišla som k záveru, že už neviem písať tak veľmi ako som to kedysi mala v obľube. Že dokážem vypotiť pár slov, ale už nikdy to nebude mať takú hĺbku ako kedysi. Človek by si povedal pravý opak, že čím si starší, tým to bude mať väčšiu hĺbku a viac inteligencie, takej tej dospeláckej. No a ono je to presne naopak. Riešila som síce vtedy síce tie najväčšie zbytočnosti, ale každú vec som vedela tak detailne popísať, vyjadriť čo cítim, ako mi je,.. za to mohli všetky tie knihy, ktoré som kedysi o 50% viac čítala.

Svojími činmi za poslednú dobu som stratila veľa ľudí. Ak by ste sa ma spýtali, či mi to chýba alebo či to ľutujem, nedokázala by som Vám odpovedať. Ale ak by ste sa uspokojili s takou odpoveďou, že mi chýba len kúsok z celku, tak to dokážem. Nemám pri sebe nikoho, s kým sme si plánovali, že si pôjdeme navzájom na svadbu za prvé družičky. Nikoho, s kým som plánovala cestovať po svete. Nikoho, komu som sľúbila, že mu ukážem a zažijeme spolu to moje bujaré obdobie života. Že ho navediem na zlé veci. Že budeme spolu komentovať ostatné dievčatá v našom okolí. Že mu popíšem každú jednu minútu svojho života. Niekto taký sa zrazu vyparil. Tieto kamarátky sa zrazu vyparili. Neviem, či som spravila dobre alebo zle. Môžem sa skúsiť nad tým úprimne zamyslieť. A zisťujem, že to bude znieť maximálne sebecky, ale asi som spokojná. Občas sa treba posunúť od niečoho, čo ťa celý čas držalo na jednom mieste a ísť ďalej. Aj keď si s tým (nie)cudzím dievčaťom zažila veľa, nemôžeš zostávať a čakať, čo sa zmení.


Takže konečný záver je v podstate ten, že som stále šťastná. Bodaj by som aj nebola, keď mám pri sebe niekoho, kto ma ľúbi strapatú, odmalovanú, v teplákoch, bez podprsenky, opitú, zasmradenú od cigaretého dymu,.. Je tu pri mne, stále, keď čokoľvek potrebujem a nahrádza mi všetky tie kamarátky, ktoré by som možno mať mohla, ale nemám a ani nechcem mať. Dokážem sa s ním porozprávať od tých najvážnejších vecí po tie najsmiešnejšie a maximálne trápne, sršiace mojím suchým humorom. Keď plačem, objíma ma, utešuje, túli, rozosmieva, no jednoducho sa somnou baví a mazná ako s princeznou. Takou tou z rozpráviek, kde je všetko ružové a krásné celý život. A ja sa najviac bojím toho, že keď sa na niekoho veľmi namotám a on potom odíde, nezvládla by som to. Nezvládla by som len tak byť bez neho, bez Teba, lebo ma dopĺňaš a nahrádzaš mi čokoľvek, čo nemám alebo potrebujem. Nechcem myslieť na zlé veci, no niekedy sa o to vážne bojím. A neviem či sa viac bojím o seba, Teba alebo nás. Viem, že toto čítaš a tak Ti chcem veľmi poďakovať. Ďakujem veľa krát, ja to vnímam, no ďakovať by sa malo za také veci, ktoré nie sú samozrejmosťou a toto samozrejmosťou nie je. Ver, že si pre mňa najdôležitejším chlapom hneď po dedkovi a ocovi *vieš, čo pre mňa svojím spôsobom obaja znamenajú*.