Únor 2016

Chance for yourself, not for someone.

26. února 2016 v 21:15 | Alexandra☯
Neverím, že znovu píšem, prsty mi behajú po klávesnici a ja sa prihlúplo usmievam. Mám pocit, že som zabudla už aj písať tieto články, čítam si staré a neverím, kde sa vo mne nabralo toľko depresívnych viet. A možno, mám len teraz príliš v pohode náladu na to, aby som rozmýšľala nad depresívnymi sračkami, v ktorých sa aj napriek tomu občas dookola topím a nedokážem plávať, nie sama a nie bez záchranného kolesa.

Všetci si myslia, že najhoršie zo všetkého je bolesť. Nie je. Ako môže byť čokoľvek horšie, než to večné ticho v mojom vnútri? *zapísané už polroka v telefóne s tým, že to je z nejakej knihy, ktorú som si ulovila*

Dúfam, že ste mali radi moje zamotkané vzťahy s opačným pohlavím. Pretože len čo som sa trošku viac usadila na škole, naskytlo sa tam pár chlapcov, s ktorými som si vedela vymeniť pohľady. Ale len jeden bol taký, príliš iný, intenzívnejší než ostatné. Najprv kukuč, potom úsmevy. Aj 10x za deň. Vždy som sa pozastavovala nad tým, ako niekoho, môžem stretávať tak často ako jeho a potom mi akosi došlo, že asi si čoraz viac a viac vyhľadávame k sebe cestu na tie zámerné stretnutia a prejdenia okolo. *Teraz by bolo veľmi romantické, keby napíšem, že ma zastavil a pustili sme sa do reči, že? Nie, nebolo to tak, veď je rok 2016* a on si ma vyfacebookoval. Doteraz sa smejem na tom, že mám asi meno a priezvisko na čele, keď ma tak jednoducho našiel. Začali sme sa zdraviť, usmievkať viac. Už som si toľko intenzivity nevšímala len ja, ale i ľudia navôkol mňa. Buď som čoraz viac nenásytnejšia alebo už tie náhodné aká vyhľadávané stretnutia nie sú také časté, ako mesiac späť. Asi to bude tou nenásytnosťou, na modré oči kukajúce na mňa spoza tmavej šiltovky či čierného klobúka. Alebo pozornosťou, ktorú si moje telo žiada? EDIT: Intenzita rázne klesla, záujem tiež. Teší ma, žena.


Neviem, či mi chýba také to "mať rád", ale vždy, keď si niekto ku mne tvaruje cestičku tými lesnými porastami, tak ja ju prehradím veľkým drevom a nikto nie je schopný odpratať ho na kraj a pokračovať v ceste. Asi som sa predsa len poučila zo Zlodeja Myšlienok, nebol až tak zlý, naučil ma veľa vecí aj potom, čo odišiel z môjho života definitívne. A teraz sa chránim každému kontaktu, vzďaľujem sa pred každým bližším vzťahom a ak si k sebe niekoho vážne púšťam, tak sú to ženy, máte vyhraté. Keď sa ma niekto opýta, prečo s hentým a týmto nechcem chodiť, veď by som mohla byť šťastná, odpovedám dookola to isté. Nemám čas, na seba, nie to na iných, nie na vzťah. Beriem do úvahy dosť školu, naozaj si na tom celkom zakladám a neseriem na to tak, ako prvý polrok. Keby som niečo vážne riešila, viem, že škola by bola to posledné na čo by mi spadla myšlienka a to nechcem. Všetko má svoj čas, všetko príde až má, dookola si to opakujem. Chýbali ste mi, skutočne moc. Viem, že to stále opakujem, ale myslím to vážne.