Listopad 2015

Not okay...but, it's okay.

30. listopadu 2015 v 18:53 | Alexandra☯
Kiežby sa dalo vyjadriť slovami, aký veľký odpor k Tebe cítim. Sama tomu neverím a nechcem.
Dopriala by som Ti, toto prečítať, všetko, slovo po slove, riadok po riadku, ty odporný zmrd.
Že či mi nie je ľúto ťa tak nazvať? Nie, nie je. Po tom, ako si mi ublížil sú aj tie dve slová ešte málo.
Vždy som bola ten pozitívny naladený človek, ktorý sa stále smial, pamätáš? To si mal na mne tak rád.
A ty si ma zničil, že ako? Ty sám vieš najviac. Ja som nikdy nemala príležitosť dozvedieť sa to.
Stačil jeden pádny dôvod, prečo. Aspoň by som vedela, no ty si mi nedovolil ani to.
Nevieš si ani predstaviť, ako som sa cítila, naničhodník. Keby som mohla, ublížila by som Ti.
Ale stále som to dievča, ktoré ťa má aj cez tie všetky veci príliš rado.
Prečo nemôžem tak ľahko ochladnúť smerom k Tebe. Srdce chladné ako ľad, žiadné city.

To, že sa teraz ozývaš a teraz Ti príde všetko ľúto a chceš to vrátiť späť?
A nieje na to všetko len tak trošku neskoro? To si ma musel nechať doteraz trpieť?
Spravila som Ti niečo preto, aby to bolo takto? Myslím, že môj chybný krok, to nebol.
Že teraz Ti mám pribehnúť k nohe a povedať, že je všetko fájn? A naivný nie si?
Veď si nepamätáš, že ja som bola tá naivná? Neotočilo sa to? Čo Ti chýbam?
Dnes sa na Teba nedokážem ani len pozrieť, tak čo odomňa viac chceš?
Neznáme pohľady, oči plné smútku, sĺz a spomienok. Toto si chcel? Aha.
Načo si s tým všetkým vlastne začínal, ak to malo skončil takto?
Chcel si, aby som ťa neznášala? To si docielil. Jediné, čo ma zabíja, sú tie krásne spomienky.

Venované pre Teba, Zlodej Myšlienok.


Tonight, sadness visited me again.

14. listopadu 2015 v 19:42 | Alexandra☯
Ja v podstate ani neviem ako začať, je to také divné, prihovárať sa Vám znovu po skoro polroku odvtedy, ako som napísala posledný článok. Verte mi, mala som veľa krát chuť písať a tak, že by som až plakala pri klávesnici, depkárčila. A písala som, mám tu rozpísaných asi 5 článkov, ktoré ale nikdy nevýjdu a ak náhodou áno, tak iba v tom prípade, že by som si určité úryvky požičala do článkov. Bola som bez slov v tomto období, leto prebiehalo tak akosi normálne, nič prevratné a obdivuhodné. Viac-menej povinnosti pribúdali spolu s novým školským rokom a nástupom na novú školu, nové falošné tváre, nové prostredie. Iróniou je, že dnešným dňom tam chodím už 2 mesiace aj 2 týždne *asi* a celkom som si zvykla. Aj keď zo začiatku som sa skutočne bála, čo bude až tam prídem, že sa tam nebudem vedieť orientovať a že ľudia budú súdiť. Že budem musieť svoje večné vyspávanie zahodiť za hlavu a vstávať dosť zavčasu, aby som utekala na vlak a všetko stíhala. Obávala som sa správne, pretože to skutočne tak je, teda okrem toho, že sa tam nebudem vedieť orientovať, na to som si už svoj postup našla a keď behám z učebne 21 na 0, nestane sa mi, že vbehnem štvrtákom do triedy a sadnem si k ním, že sa idem učiť *áno, trapasová žena alebo aj inak povedané, ja*. Tak zozačiatku býva všetko hrozné, všakže. Ale časom sa to ukľudní.



Myslím, že moje kamarátky nikdy nepochopili, o čom depky vlastne sú. Že to neznamená vstať hore zadkom, lebo večer nemali sex. Že ak ma nasilu vytiahli večer na víno, nezahnali tým všetko zlé. Nechápali, ako sa cítim, akú námahu musím vynaložiť, aby som s nimi strávila večer. Nechápali, že depka nie je len zlý deň, ale dlhodobý stav a blúdny kruh, z ktorého sa nedá uniknúť fľašou vína, vodky alebo veľkou čokoládou. Nechápali, že pre mňa je lepšie zostať doma a utápať sa v slzách a sebaľútosti ako ísť von a baviť sa. Že mi je lepšie samej ako s nimi. Že vstávam do práce s veľkým sebazaprením a keby som z nej nemala peniaze, ktoré potrebujem, tak ma ani nehne do nej ísť. Aj keď ma možno predtým bavila a mala som ju rada. Že niekedy stačí, ak v obchode nemajú mlieko a môj svet sa zrúti, lebo som chcela robiť palacinky. Za slnečné okuliare ukryjem slzy z toľkého nešťastia a idem pešo domov, hoci leje, pretože keď je bez mlieka môj život v ruinách, musím si dokázať, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Keby som sa s týmito pocitmi zverila niekomu inému ako psychologičke, vysmial by ma, poklopal by si prstom po čele a vyhlásil by, že som typická náladová ženská.
- kniha Nebezpečná, autorka Lucia Sasková


Ja vlastne už ani neverím, že po tomto článku, aj skrz to, že obehnem svoje obľúbené blogy, sem niekto ešte vôbec príde. Veď skoro polrok je predsa len čas a ja som sa neozvala. Teda ozvala, pár krát Ginny., The Breand a komentovala blogy. Mimochodom, chcela by som, aby ste vedeli, že aj keby som sa teraz neozvala, tak raz sa ozvem, určite. Nikdy by som sa nedokázala úplne vzdať tohto blogu bez toho, aby som sa nerozlúčila. Ďakujem za všetky milé správy a komentáre od Vás, ktoré stále verili, že sa vrátim a prosili ma o článok, ktorý mali somnou vždy strpenia a ktorý vo mňa verili. Ja som tu, za to Vám budem ešte dlho vďačná, každému zvlášť a už sa neviem dočkať na Vaše články, nikdy som nebola do nich taká nahajpovaná ako teraz. Ešte by som chcela jednu vec, ak si ma niekto vymazal z affs, prípadne mal nejakú kontrolu alebo podobne, tak ak by bol taký dobrý a zapísal by si ma znovu, ja žijem. Len som typický teenager, ktorý nevie na čom si ulieta a raz je tam, raz tam, hore, dole, ako na húsenkovej dráhe. Raz nemá slov, inokedy by toho vedel povedať veľa. Presne taká som, rozlietaná, zamyslená, nevšímavá, hlavu mám večne všade a nikdy neviem, čo chcem.