Květen 2015

People don't die from suicide, they die from sadness.

31. května 2015 v 21:46 | Alexandra☯
Sama neviem, ako som mohla dovoliť 2 mesiace nič nenapísať na blog, ale tadá a je to tu. Veľa vecí sa odvtedy zmenilo, skončilo a možno koniec koncov aj začalo. Kde začať? Btw. Ak ste si len tak náhodou nevšimli, tak som zmenila vzhľad. Už to tu nie je tak sakra depresívne, čo?!

Asi dlho tu nebola téma, že Zlodej Myšlienok a tak začneme hneď pre začiatok s ním. To bude krátka kapitola alebo naopak príliš dlhá na pochopenie? Neviem, asi obe v jednom. Každopádne, nebavíme sa, do nedávna som sa mu celkom vyhýbala a keď som sa o to pokúšala aj nedávno, tak akosi mi to nevyšlo a prešiel okolo mňa. Čakala som či pozdraví, nič. Tak ok chlapče, vybral si si ty, nie ja. Určite je to už mesiac, čo sme sa naposledy rozprávali/bavili a boli sme spolu vonku. A ja neviem, tie začiatku sú vždy ťažké. Mám chuť prirovnať to k odvykačke od alkoholu, cigariet, drog (aj keď je to asi sakra silné prirovnanie). Na začiatku sa všetko zdá tak čierné, ťažké a myslíte si, že sa nepohnete ďalej a že to nezvládnete. No a potom si vytrpíte tie prvé dni a všetko ide s odstupom času ľahšie. Presne tak som sa cítila ja a stále aj cítim. Nieje to stále až také ľahké, ako som si predstavovala, ale snažím sa o to, veľmi. Či mi chýba? Zbytočná otázka, keď on bol osoba, s kým som kedysi bývala skoro 24 hodín denne (toto znelo, akoby sme spolu niečo mali, nie, bol to môj najlepší kamarát). On bol ten, ktorému som dovolila, aby ma rozosmial a aj vedel ako na to a vždy sa mu to podarilo. Už pridlho som sa nad ním trápila, veď ja som bola schopná dať ruku do ohňa za neho a momentálne on dokáže žiť aj bezomňa. To len ja sa vždy snažím byť taká dobrá a snažím sa vážiť si svojích ľudí, pretože ich neni veľa a oni si to vôbec neuvedomujú (som svätá, vieteeeee??). Ale nechávam všetko tak, nerieším nič. Obklopuje nás faloš, už nie len ty a ja.


Kam sa ďalej presunieme? Asi na to miesto, že za 3 dni som fuč. Odchádzam, znovu, do kúpeľov ako pred rokom. Teším sa, no bojím sa znovu, tam tých ľudí. A viem, že na blog zanevriem na 21 dní tak, ako doteraz. A bojím sa aj toho, ja, ja Vás potrebujem, lenže akosi proste nieje chuť písať a keď už hej, tak sa vypíšem do mailov. A áno, nemusíte mi písať aké je to zlé, že na Vás zanevieram, ja to viem, ale strašne dúfam, že cez leto sa to zmení. Chcela by som, aby sa to zmenilo. V utorok sa idem farbiť, na tú vysnívanú tmavo-červenú a aj strihať. Teším sa, možno to nebude podľa mojích predstáv, ale cítim, že je na zmenu už naozaj čas. A to chudnutie? Hah, raz sa mi to udržalo asi 2 - 3 týždne a potom, som sa s radosťou postavila na váhu a zistila, že som nič neschudla. Nemusíte ma poučovať, ja viem, že všetkému treba čas, ale ja som lenivá buchta, no, čo Vám budem hovoriť. Aby sme tu nezabudli aj na pána Chladné Srdce, tak som ho prednedávnom nechtiac stretla a viete čo? Hanbil sa tak, že sa asi ani nepozdravil. A ja som sa usmievala. Veľmi. Pretože som v ten moment bola šťastná a chcela som, aby videl, že ja sa nemám začo hanbiť, že som šťastná a jediný, kto by sa tu mal hanbiť je on. A mienim týmto niekedy falošným úsmevom vytáčať ľudí. A tak dlho, dokedy pochopia, že ma nejde zničiť. Že možno po nociach plačem, ale to nikto nevidí. Usmievavé dievčatko.