Leden 2015

Maybe if I go away long enough. I'll forget the reason why I left.

22. ledna 2015 v 21:30 | Alexandra☯
Viete, kedy sa človeku chce najviac písať? Vtedy, keď nieje čas a musíš byť ponorená v knihách, zošitoch a látkach do školy. Teda aspoň u mňa to tak je. Celý tento týždeň mám tak sakra veľkú chuť písať, písať a ešte raz písať, lenže čo z toho, keď akurát tak do 10-tej večera píšem dookola poznámky, úlohy,.. učím sa do školy a už ma z toho nič nebaví. O pol 11-tej zalahnem, koľkokrát aj neskoršie a hneď spím. Unavená. Už nech je to všetko za mnou, hlavne tento ročník, pretože už ma to nebaví. Niesom ten typ, kt. si raz pozrie poznámky a vie ich povedať aj odzadu. Pravý opak, musím nad tým sedieť polhodinu, snažiť sa pochopiť to a preniesť si to do reálneho života. Zajtra už piatok. Tak dobrý pocit mám na srdci, že už zajtra piatok a už musia byť poobede uzatvorené známky. Mohla som sa snažiť viac, ale vydala som zo seba v týchto posledných dvoch týždňov, v kt. šlo o polročné vysvedčenie všetko čo som mohla. Víkend, víkend, víkend. Chcem znovu začať pozerať Skins, American Horror Story a pozrieť si možno aj pár filmov, ku kt. sa nebol čas dostať. Na nič iné, než piatok, sobotu a nedeľu nemyslím v týchto večerných štvrtkových hodinách. Ale stop o škole, učenií, stresovaní,.. kt. všetci majú asi viac než dosť a to vrátane mňa. A tak sa presúvam k niečomu dôležitému, či?

V nedeľu sme boli na plavárni, zas a znovu v Česku, milujem to tam. A keď som tam videla tie zamilované páry, oblizujúc sa, obchytkávajúc sa a pozerajúc na seba milostnými pohľadmi, tak mi prišlo zle z toľkých sladkých vecí. Asi nič neznášam viac ako keď to ľudia tak neskutočne prejavujú na verejnosti, aj tak za pár dní sa budú nenávidieť. *Ups, toto bola fakt hnusná veta. Holt úprimnosť.* Aby to neznelo tak, že závidím a žiarlím, že ja medzi nimi niesom, to nie. Páči sa mi, keď sa majú dvaja ľudia radi, keď sa ľúbia, keď sú šťastní. V poriadku, nech to dávajú najavo, lenže šťastie z toho, že máte vedľa seba druhého človeka nieje to, že ho musíte olizovať a obchytkávať na každom kroku pred stovkami zrakov ľudí. Kľudne sa bozkávajte, ja Vám to nezakazujem, len sa nesnažte olizovať každú sekundu svojho života, doslova a dopísmena. Kľudne si tú svoju druhú polovičku objímte, pozerajte na seba romantickými pohľadmi, ale nie pohľadom, že by ste ho opreli o kraj bazéna a vytrtkali do nemoty. Plsss. Nemám to rada, tak moc. Veď máte celý život pred sebou, tak si ho užívajte po dúškoch a nie po celých tonách, naraz. Pretože raz Vás to všetko prestane baviť a ani si neviete predstaviť, aká dokáže byť tenká čiara medzi láskou a nenávisťou.

*Odporúčam si pustiť teraz toto a počúvať pri čítaní.*

Zatváram dvere, otváram okno, opieram sa o stenu.
Zozadu ma na chrbát príjemne chladí stena.
Kiežby aj moje srdce niekedy bolo také chladné, rozmýšľam.
Cítim svieži vzduch z vonku, kt. mi vytvára zimomriavky.
Zakláňam hlavu a opieram ju taktiež o stenu.
Rozmýšľam, stále, potichu a v hlave sa mi premietajú veci.
Veľa vecí, kt. sa odohrali a ja si akosi tak neviem vybrať tú správnu.
Vlastne všetky sú tak plné niečoho a zároveň ničoho.
Chladný vánok mi do očí vhrnie slzy, padajú dolu.
Cítim ich, sú slané a priezračné ako kryštály.
V rukách už nezvieram pokrčené nohy.
Tento krát je to čierný vankúš, kt. som schytila poblíž.
Objímam ho tak moc silno, že viac už asi ani nevládzem.
Druhú ruku zaborím do periny vedľa mňa.
Opriem sa o vankúš na kolenách a rozmýšľam.
Zase, o niečom, čo sama neviem čo je.
O niečom, čo ma ťahá ku dnu stále viac a viac.
A stále neviem, čo to je. No snažím sa.
Snažím sa hladať záchranné koleso v tejto temnote.
No tak mi ho už konečne niekto podá?
Nepodá. Topím sa naďalej, dúfajúc v to, že raz ho snáď uvidím.
Chytím sa ho ako kliešť a vytiahnem sa von, z temnoty.
Preč. Raz. Možno.

We're all in the same game, just different levels. Dealing with the same hell, just different devils.

6. ledna 2015 v 13:47 | Alexandra☯
Do života sa mi zamotalo pár nových ľudí. Aj keď niesú ku mne až tak blízko, ako mnohí predpokladáte, sú ale v mojom živote, po novom. A som za nich rada, za ich úsmevy, pohľady, slová, kt. venujú mne. A ako šťastie v nešťastí alebo nešťastie v šťastí je to, že sú to zase ľudia mužského pohlavia. Dlho som rozmýšľala nad ich prezývkami a došla som k záveru, že jeden bude Záhadný Princ, znie to ako keby bol z rozprávky, tak dokonalý, čo pre ostatních zjavne nieje, ale pre mňa rozhodne aspoň z časti. A druhý sa bude volať Modroočko, pevne dúfam, že som si naozaj istá tým, že má modré oči, inak by bol trošku potom taký nezmysel. Absolútne ani jeden z nich nieje môj typ, ale keď som ich prvý krát videla, tak som z nich nemohla strhnúť pohľad, aj keď modré oči milujem, to je pravda. Užívam si ich úsmevy a pohľady, vety smerujúce na mňa, aj keď viem, že somnou by ani jeden z nich nič spoločné nemal. Niesom ten typ, za kt. by sa otáčali všetci chalani. A práve preto som sa s tým akosi zmierila a prežívam tak ako mi život praje a nerobím si z ničoho veľkú hlavu, aspoň sa o to snažím a zatiaľ mi to ide. Ktovie ako dlho.

*Keď som videla tieto fotky na tumblr. Tak som Vám to sem musela dať. Uhmm. Fešák.*

Zase som sa riadne dlho neozvala, čo? Povedala som si, že nebudem ale písať z donútenia a teraz sa cítim, že už konečne niečo napísať zvládnem a že už to bude niečo rozumnejšie, takže píšem. Chcem sa rovnako ospravedlniť, že som absolútne blogy neobiehala, ale dúfam to chápete. Ďalej by som Vám chcela zaželať neskoro, ale predsa, ten šťastný nový rok. Veľa šťastia, zdravia a lásky, celkovo všetkého čo sa praje. Včera večer som tak nejako z časti obiehala obľúbené blogy a narazila som u mojej milej Veroniky na jeden super nápad. Volá sa to Happiness project 2015 a hneď, keď som to uvidela som sa rozhodla, že sa do toho pustím a tak som si dnes ozdobila aj ja svoj pohár a už sa teším, až do neho budem vkladať na papierikoch šťastné momenty a obľúbené zážitky. Ozdobila som si to podľa svojej chuti a keďže milujem potetovaných chlapov, tak tam nesmie chýbať. Hovorím o tom, pretože chcem aby sa do toho zapojilo viac a viac ľudí, pretože to stojí za to. Nielenže je to super ozdoba v izbe ale aj spomienková vec. A musím sa pochváliť, nedávno som pozerala jeden úžasný film - Now is good a strašne sa mi zapáčil.


Čo so Zlodejom Myšlienok? Čo si dostala na Vianoce? Ako si ich prežila? Dala si si predsavzatia? Čo hovoríš na nový rok, nové ty? Ako si strávila a tráviš posledné dni prázdnín? Čo s počasím u Vás? Sneží? Asi veľa z Vás, sa pýta na tieto otázky, keďže som sa fakt dlho neozvala a nevedeli ste o mne teoreticky nič. So Zlodejom Myšlienok som bola včera vonku, nachvíľku. Od 23.12. sa mi neozval, poslal mi sms-ku až na Silvestra. V stredu ma volá do mesta, ale ja sa vyhováram na to, že musím ísť tam a tam a že ešte niesom naučená. Nechcem ísť s ním nikam, nechcem, aby som sa znovu cítila tak zmätená ako nedávno. Na Vianoce som dostala veľa vecí a dokonca takých, kt. som ani nečakala. Oblečenie, knihy, kozmetika, peniaze, vankúše. Nič zvláštne, no potešilo ma to. Prežila som ich tak nejako v kruhu rodiny alebo som sa o to snažila. Predsavzatia som si žiadné nedávala. Úprimne citáty typu: "New year, new me", mi dosť vadia, pretože keď mám potrebu sa zmeniť, tak sa zmením kedy chcem ja a nepotrebujem na to nový rok. Tak posledné dni prázdnín si užívam pred notebookom, s dobiehaním učiva z posledného týždňa pred prázdninami, pretože som chýbala a vlastne v štvrtok už ideme do školy. Čechom držím palce, pretože tí sú v školách už od pondelka. Vonku je dosť snehu, včera sme dokonca stavali snehuliaka, kt. sa nám trošku nepodaril a vznikla z toho iná potvora. No momentálne svieti slnko a je celkom teplo, takže sa všetko topí a po ceste je odporný mokrý sneh, fujky. To neznášam na tomto počasí, najviac.