Prosinec 2014

This is a modern fairytale. No happy endings.

22. prosince 2014 v 23:57 | Alexandra☯
A tak by bolo na čase sa už konečne aspoň ozvať, nemyslíte? Práve preto píšem. Prežívam, dýcham,.. Všetko je znovu v poriadku aj so Zlodejom Myšlienok. Vysvetlili sme si to a on si to potom uvedomil, že naozaj to boli iba sprosté reči a on im uveril, aj keď nechcel. Ozývam sa znovu až po 15 dňoch, nemala som jednoducho chuť niečo napísať, nič ma nenapadlo a nechcela som zásobovať blog, článkom plným sračiek. *Aj keď to tak je aj teraz, ale who cares?* Cítim sa uvoľnenejšie, cítim sa, že sa skutočne mám komu vyrozprávať a za to všetko môže moja milovaná The Breand. To dievča mi nemilosrdne vykráda blog, kradne články a berie si ich len a len pre seba a preto to takto vyzerá, že tu od 7.12. nič nieje napísané. *Bola to iba metafora. Jej obľúbený umelecký prostriedok.* Jednoducho sme sa k sebe dostali a píšeme si e-maily *tie najkrajšie* a ja sa cítim pri tom naozaj lepšie, než doteraz. Konečne môžem napísať moje myšlienky, zabaliť ich do mailu a odoslať spolu so všetkým jej. A ja viem, že ona si to prečíta. Nepohrdne nimi ako niekto iný. Vyjadrí sa a o pár hodín môžem čakať znovu jej email a preto častejšie navštevujem mail ako blog a blbo sa usmievam, keď vidím prijatý email. Viem že je to zlé, že zanedbávam blog, kt. mi tiež veľa pomohol. Ale srdcu neporučíš. Sľubujem, že ak bude o čom písať, tak sa budem ozývať, veď sú prázdniny, teda ja mám už predčasné.



Celý predchádzajúci týždeň som bola doma, pretože som bola a trošku ešte aj som chorá. Mám predlžené prázdniny, čo nieje zlé, práve naopak, je to to najlepšie, lenže dobiehať potom učenie cez sviatky, no nič príjemné, radšej by som si v škole odsedela tých pár hodín. Víkend bol celkom v pohode, včera som si užila večer s dvoma úžasnými ľudmi, kt. som si poslednú dobu skutočne obľúbila a spolu s bowlingom, kt. som nevedela hrať. Necítim sa ani spolovice, že zajtra je posledný deň pred Vianocami, ani z polovice, zajtra bude deň pred Vianocami a ja budem plakať ako malá, moc, neskutočne. Idem na pohreb. 23.-tieho. Nikdy by som si nemyslela, že takto pôjdem na pohreb. Kamarátke zomrela mamina, mladá, mala 38 rokov, na rakovinu. Neskutočne silná žena a kamarátka je po nej. Býva pár kilometrov odomňa, ale to nič nemení na tom, že na pohreb idem. A tak som dnes bola v meste a po ceste domov som kúpila v kvetinárstve kyticu, je tak krásna, škoda len, že nieje na krajšiu udalosť. Budem plakať, veľmi, už teraz to cítim. Plakala som aj veľmi, keď som sa to všetko dozvedela, bola som z toho úplne v prdeli, nečakala som to až takto rýchlo. Začala som čítať bibliu na podnet The Breand a ďakujem jej, že ma k tomu znovu dokopala. Sem tam si prečítam stranu, dve, tri, ale nie príliš veľa, pretože to treba chápať a rozmýšľať nad tým a nie hltať slová bez významov.


Včerajší večer som strávila v Česku, je to u mňa bežné, pretože to mám do Česka pár krokov. Nedá sa to porovnávať s okolím kde žijem ja, na Slovensku. V Česku je úplne iná atmosféra, v bare sú časníci ochotný, chlapci usmievavý a roztomilý, ľudia si nerobia názor behom jedného pohľadu,.. možno to tak cítim iba ja a skutočnosť je úplne iná, keď je človek zvyknutý bývať v takom prostredí. Ale naozaj mi tam bolo oveľa lepšie, než tu na Slovensku, v hocakej inej krčme poprípade bare. Vonku to absolútne nevyzerá na Vianoce, no ani ľudia sa tak nechovajú, darčeky si nechávajú na poslednú chvíľu ako poväčšine každý rok a nič neriešia. "Šťastné" páry sa rozchádzajú a hladajú si iných, lepších. Rodina sa háda a snaží sa nezhusťovať atmosféru, aj keď to nejde. Cítim sa z tohoto všetkého divne, chcela som písať články počas toho ako som bola doma, chcela som písať články o Vianociach, plné vianočnej "vôňe" a nič z toho nieje. Nič. Cítim sa vo vnútri seba skutočne tak moc prázdno, že už nič nevnímam, nebolí ma nič, som zvyknutá. Najlepšie je aj tak zapáliť si cigaretu *Black Devil* a nevnímať, nerozmýšľať, na pár minút.


Každopádne asi sa už do Vianoc neozvem, tak prajem príjemnú vianočnú náladu a nech tie Vianoce cítite lepšie než ja. Šťastné a veselé.


But, the question is: Why do people always leave?

7. prosince 2014 v 12:30 | Alexandra☯
Píšem s chladnými nervami a obrovskou dierou v duši. Tento týždeň bol brutálny, veľmi som sa naň tešila, pretože vo štvrtok sme mali vianočné dielne v škole - neučili sme sa a v piatok som šla na deň otvorených dverí, takže som sa učila pôvodne iba tie najhoršie dni a to pondelok, utorok a streda. Práve na toto som sa tešila, no NIKDY by som si nemyslela, že počas tohto týždňa sa to všetko tak rapídne zmení a bude to úplne iné ako keď som písala minulý článok. Zlodej Myšlienok len tak odišiel a už sa nevráti, síce ešte si píšeme, pretože ja som chcela vedieť čo sa stalo, že zrazu tak zcupital. A aj som sa to dozvedela a úprimne, keby si mám teraz vybrať, či to chcem počuť alebo nie, tak poviem že nie, všetkými desiatimi. Na začiatku týždňa sme sa pohádali, pretože, keď sme dohodnutý ísť niekam, tak on to zruší na poslednú chvíľu ako vtedy (viz. fotenie). Tak som mu to akože napísala, že ma to už nebaví nonstop niečo plánovať, keď to aj tak on zruší, že nikdy nebol takýto, že nemá stále čas, pred polrokom bol úplne iný, aj keď mal iba 10 minút, tak mi dal vedieť a behom 2 minút stál u nás pred domom a teraz? Žiadná snaha. Chápem že má frajerku a tá mu bohato stačí, ale podľa tých slov, čo mi nedávno napísal, že som jeho "sestra" stále a že ma má rád, to tak nevyzeralo. Je mi to tak ľúto, ale ľudia odchádzajú. No, lenže on bol posledný človek, kt. som hocčo mohla povedať.


A tak sme sa akosi hádali, bol odporne arogantný, nikdy nevedel byť tak hnusný na žiadného človeka. V utorok si vychádzam zo školy a koho nevidím? Zlodeja Myšlienok v obklopení mojích spolužiakov, aha, fájn, stočila som sa na päte a vošla znovu do budovy školy, spýtala som sa spolužiaka, či ide domov a on že hej, tak sme šli domov. Lenže Zlodej Myšlienok sa stihol už premiestniť a postavil sa priamo tak, že som musela ísť okolo neho. Tak som s tou najmenšou dušičkou vykročila. Keď som prechádzala okolo neho, tak som potichu pozdravila a on nič, ani sa nepozrel, ani neodzdravil. Zaskočilo ma to, celú cestu domov som tlačila slzy späť do očí, aby ma nikto nevidel. No a potom sme si začali znovu písať a on po mne vyletel to, prečo sa spolu už nebavíme a ani nebudeme. Niekto od nás (jednoznačne z našej triedy) mu narozprával, že som o ňom šírila reči a robila mu "pekné" meno. Určite to bol niekto z chalanov, ale viacerí, nielen jeden. A on im uveril. Zlodej Myšlienok uveril rečiam, bez toho aby dal šancu povedať na to názor toho človeka, kt. ohovárajú. Toto on neuznával, neveril rečiam a vedel, že u nás je plno závistivých ľudí. Práve preto vždy to chcel počuť od toho človeka, na kt. to rozprávajú, aby zistil, či hovoria pravdu alebo nie.


A teraz? Teraz nič, absolútne, len mi to dal vedieť, vraj on nevidí dôvod, prečo by mi to naschvál robili. Ale ja áno. Pretože, keď som sa s ním bavila, tak som bola aspoň trošku šťastná, pretože zo školy som poväčšine chodila s ním a nonstop sa usmievala. Pretože mi závideli, že mám takého človeka a oni nie? Ja neviem, prečo to spravili a neviem ani kto to spravil, ale neprajem to zažiť nikomu, ani tomu najhoršiemu nepriateľovi. Skúste sa aspoň z časti do toho vžiť, máte najlepšieho kamaráta, s kt. sa poznáte minimálne 3 roky, veríte mu nadovšetko, boli by ste schopný pre neho spraviť všetko a behom pár minút mu nejaký idioti niečo narozprávajú a on tomu uverí a je všetkému koniec, úplne všetkému. Nikoho nemám, nikoho komu by som sa mohla reálne vyrozprávať. Preplakala som kvôli tomu celý štvrtkový večer, mala som záchvaty plaču, plakala som asi polhodinu vkuse a nemohla som prestať, srdce mi bilo rýchlosťou vetra a jediné útočisko bolo zase zobrať svoju najlepšiu kamarátku, jeden ťah po ruke a ukľudnujúci pocit. A zase som v tom. V tom, z čoho ma on pred rokom vytiahol. No teraz tu nieje nikto, kto by ma z toho vytiahol znovu a tak mi nezostáva nič iné. Iba podmaniť sa jej, podmaniť sa tej fyzickej bolesti namiesto psychickej. Mám veľkú čiernú dieru v duši, nevidím, necítim. Bolí to sebaviac a predsa s tým nejde nič urobiť, musím sa sama postaviť na nohy.


It still hurts when your name runs through my head.

1. prosince 2014 v 20:14 | Alexandra☯
Oči bolavé, preplakané, unavená, červené žilky sa nachádzajú všade po mojom očnom bielku, zase sedím v posteli nad hlavou mi svietia už vianočné svetielka, cítim sa skvele, pretože už to ide na mňa - taká tá bežná vianočná atmosféra, ale zároveň mi je na nič, úplne na nič a sama neviem povedať z čoho. V škole som doslova odrátavala sekundy do toho, koľko tam ešte musím trčať, nebavil ma žiadný výklad látky, spala som doslova na lavici, toto sa mi až tak často nestáva. Dokonca som bola strašne nervózna a hučala som, keď si ma spolužiak doberal a povedal mi, že takto ma často nevidí, že vždy som vysmiatá (všetci mi veria ten úsmev a ten smiech, čo je fájn, asi to viem veľmi dobre zakrývať). Ale dnes to bolo niečo úplne iné, už ani zakrývať to úsmevom sa mi nechcelo a preto som celý deň vyzerala ako posledná zdechlinka, možno to bude zase tým, že so Zlodejom Myšlienok som vtedy nebola, napísal mi na poslednú chvíľu sms-ku, že nemôže, tie jeho skurvené výhovorky neznášam. A tak sme sa nevideli asi týždeň, ak to nieje viac a samozrejme že mi to chýba, ale zase som sa rozhodla na pár dní (pokiaľ to vládzem udržať) sa s ním nestýkať, tak ako ste mi všetky odporúčali. Ale asi v štvrtok sme spolu volali, 19 minút, myslím. Ale to len chcel, či žijem. *No nie, už som zdochla.*


Minulý týždeň a víkend som čítala knihu - 50 odtieňov sivej, musím povedať, že na konci som veľmi plakala a už sa neviem dočkať ďalšej časti, aj keď som si to čítala na mobile, tak som to prečítala pomerne dosť rýchlo, keďže ja milujem hmotné knihy a nie e-book. Nieje nad to, keď voňá tá kniha po novote, keď počujem ako šuštia stránky a keď ich jednu po druhej listujem. Kniha fájn, akurát musím priznať, že dookola tam bol len sex, sex a znovu sex, ale tak, je to kniha na to určená, takže v pohode, mne sa to dobre čítalo. Posledné dni som pár krát počula otázku: "Čo chceš na Vianoce?". Čo chcem na Vianoce? Nejakú osobu, kt. by sa bála, že ma stratí, kt. by ma mala rada a viac než len rada, kt. by sa o mňa bála, kt. by som bola ja celý život. Viem, že bez chlapov je lepšie, no mne chýba niekto taký, veľmi, poslednú dobu najmä. O 5 dní to bude rok, čo som sama, 6.12. sme sa rozišli so svojím bývalým priateľom. Niekedy si vravím, ale nie, načo sa viazať, veď mi je takto dobre, ale potom sú tie stavy, kedy Ti chýba že ťa nemá kto objať, dať pusu, chytiť za ruku,.. Konečne sa idem odreagovať na vaše blogy, ešte že mám VÁS.