Listopad 2014

You think you want to die, but in reality you just want to be saved.

25. listopadu 2014 v 22:48 | Alexandra☯
Pamätám si to všetko priamo od slova do slova. Kecanie, kecanie, zima, objatie, kecanie, objatie, objatie, dotyky, bozky, bozky, objatie, prechádzka, tma, kecanie, držanie v náručí, bozkávanie, bozkávanie, odchod, radosť, šťastie, iskry v očiach, nádej, zamilovanosť,.... depkárčenie, sklamanie, stop nádejí, pád na dno. Čo iné od toho očakávať, že? Bolo naozaj také šialené očakávať od toho niečo viac než zase len sklamanie a preplakané noci? Asi nie. A aj tak, ako keby som sa nepoučila z predchádzajúcich vzťahov som si namýšľala niečo viac. Prečo doprdele?! To som naozaj až taká naivná? Stále som s tým neskončila? S tými mojími naivnými peknými predstavami? Stále sme si písali, vlastne, my si asi nedokážeme prestať písať, prestať sa stretávať a to všetko.


"Nezvládam to, žiadno, som unavená, uťahaná, bolí ma hlava,.. Potrebujem niečo, čo ma absolútne rozptýli a niečo, pri čom nebudem na to všetko myslieť. Potrebujem už prázdniny, ahh..", so zatajeným dychom a s hlavou zapretou na jednej ruke som ťukala písmenka do klávesnice.

"Fájn, zajtra ťa vytiahnem von a neodmietaj, proste ideš, beriem foťák, budem tvoj osobný fotograf. Kde sú tie časy, keď si si menila minimálne raz za 2 mesiace profilovku a teraz polroka nič? A kde sú tie časy, keď si hádzala nonstop šťastné úsmevy?", vyskočilo na mne v chate od Zlodeja Myšlienok.

Nemohla som protestovať a tak som si povedala, že pôjdem, no čo, za to nič nedám a naviac, konečne sa odreagujem, no nie? Je to divné, ako dokáže ten človek, kt. nám spôsobil tie slzy a to všetko, byť zároveň aj ten človek, kt. nám ich utrie a aspoň z minimálnej časti vyčaruje úsmev na tvári. Na toto všetko som si spomenula hneď vtedy, keď som uvidela tú fotku vás dvoch. Teba a jej. Pamätáš si na ten čas? V ten večer si bol zamnou, prišiel si mi o tom porozprávať, ja som ťa začala biť do hrude, ty si mi chytil ruky a objal, vraj som strašne podarená, keď žiarlím. Potom si odomňa niečo chcel, niečo v tom zmysle, aby som teraz zostala pri Tebe, lebo to potrebuješ a ja som chcela byť aspoň na chvíľku hnusná a odpovedala som, že predsa máš ju a mňa nepotrebuješ. No vtedy si povedal niečo, čo ma zaskočilo. Povedal si, že ty chceš ale mňa. A ako si to myslel? Tak, že ja som tu bola pre Teba vždy a ona len na víkendy a aj tak si ma nahradil? Kde sú tie krásne časy, keď sme boli každý deň, aj keď iba na pár minút, ale boli? Ty si sa nevyhováral, že nemôžeš lebo hento, lebo toto,.. ale prišiel si, aj keby to malo byť len 5 minút. Teraz jediné čo robíš je to, že sa vyhováraš, fuj. Že nemáš čas, že niesi doma, že musíš to a hento robiť. Nepríde Ti to úbohé? Hmmm?

"Netreba to komplikovať. Keď ťa jeden chalan chce vidieť, bude ta hľadať. Keď chce byť s tebou, spraví to. A mimochodom, keď treba o niekoho pozornosť bojovať, to už nie je dobré. Tie najlepšie veci prichádzajú samé od seba. Bez flirtov, namotávačiek a sprostých histérií. Prídu vtedy, keď to budeš najmenej čakať. Ale ak odíde, nechaj ho tak...Keď to spraví príjmi to. Ten, kto odíde nieje ten tvoj pravý. Raz príde taký, čo nevydrží bez teba ani pol minúty, pretože tak veľmi ťa bude chcieť. Bude vedieť dýchať a všetko, no ozajstne bude vedieť žiť len vtedy, keď bude vedľa teba - a ty na tom nebudeš inak. Budete sa dopĺňať. Bude ťa podporovať a vždy stáť pri tebe. Budete bojovať proti všetkému spolu. Pretože naozaj dobré veci sú takéto. Preto sa vykašli na tých, ktorý za to nestoja. Radšej si počkaj na toho pravého."


People don't change. Sometimes, they just forget who they really are.

19. listopadu 2014 v 22:11 | Alexandra☯
Mala som tu napísaný celý odstavec z rána a celé som to zmazala, pretože absolútne mi ani jedno slovo nesadlo. Som tak strašne nasraná a vytočená, pripadám si ako úplny magor. Poslala som celé svoje šťastie od seba preč, tak čo myslíte, ako mi asi tak je? *Prečiarkla som "celé", pretože zase Zlodej Myšlienok nieje úplne všetko, aj keď, niekedy. A potom aj "svoje", pretože môj nieje, už dlho.* Slzy mi stekajú po lícach o závod, pozerám na svoje roztrasené ruky, kt. mi rýchlo behajú po klávesnici, divným spôsobom mi žiadná pesnička nehrá, neviem prečo, asi to bude tým, že nemám náladu, absolútne na nič. To sa každý deň musí tak neskutočne dodrbať? Naozaj každý? Stál vedľa mňa a prosil ma, prosil aby som s ním šla, vo vnútri mi oxidovalo všetko čo len mohlo, obrátila som sa ku mesiacu, rázne som zatla zuby, naspäť som sa otočila a vyhlásila, "je mi neskutočne zima, musím sa ísť učiť, utekaj sám". Nemala som to v pláne, síce mi bola zima, doma na stole ma čakala hromada zošitov, kt. som sa mala učiť, ale chcela som byť s ním, aspoň na hodinu, dve. Vychutnať si jeho prítomnosť, aj keď som s ním dnes zo školy šla domov. Ale viete ako, nič nestačí. A tak si teraz tlčiem hlavu o stenu, že som ho len tak poslala a zase len plačem, zatíňam päste a búcham nimi do steny, dúfam, že vnútorná bolesť mi prejde a prenesie sa to na tú vonkajšiu. Mala som pravdu, hánky mi červeňajú, pália a štípu. *Nepozerajte na tento text ako keby ste čítali odstavce od nejakého psychopata, prosím. Nechcela som tak vyznieť.*


"Som ten typ osoby, ktorá sa jednu minútu cíti fajn a potom behom sekundy neznášam celý svet. Pointa je v tom, že začnem spomínať na všetky veci, ktoré sa stali a už nemám chuť sa smiať."

Píšem znovu po pár hodinách, už s oveľa čistejšou hlavou, s lepším myslením, aj keď trošku prehriatým z toho, ako som sa snažila "naučiť" na 4 predmety na zajtra, ešte že zajtra je premňa už skoro víkend. V piatok si idem trošku pocestovať na nejakú burzu stredných škôl, tak celkom odpočinok ako sa patrí, aj keď ráno budem musieť vstávať ešte skôr, na vlak. Všetko mi to nejako prebehlo hlavou a keď som si tak spätne čítala prvý odstavec, tak som si naozaj sama sebe pripadala ako psychopat, mala som sto chutí zmazať to, ale potom som si povedala, že by som sa niekedy asi mala ukázať aspoň z polovice v skutočnom svetle, že? Tak to tu nechávam, veľa z Vás, kt. mi tu chodia komentovať články ma poznajú a dúfam, že nebudú odsudzovať, pretože kopu z Vás beriem plne vážne, vaše slová mi prirástli k srdcu a nevedela by som si zvyknúť, že by tu neboli, že by zmizli a nenahradil ich nikto, už nikdy. V piatok aj nedeľu ma čaká kostol, celkom sa teším najmä na nedeľu, veľmi dokáže dať do života, keď sa rozprávam s ľuďmi o viere, v Boha. Piatok bude nudnejší, keďže bude len omša a aj to večer. Ale zato v nedeľu budem na nohách už od skorého rána, keďže už o pol 8 máme omšu a potom náuku, myslím. Tieto náuky mi vedia toho strašne veľa dodať, počuť povzbudivé slová aj od ľudí, kt. sú minimálne o 35 rokov starší stoja za to. *Teraz sa idem hodiť do perín, dobrú noc.*


The saddest people always have the most beautiful smiles.

11. listopadu 2014 v 17:59 | Alexandra☯
10.11.2014 o 11:02
Sedím s najväčším pošukom z celej našej triedy, ale cítim sa fájn, pretože si môžem bez problémov čarbať po papieroch a on sa na to nejako nepýta, takže nikomu nič nemusím vysvetlovať, čo je pre mňa +. Máme dejepis, pre mňa zase len hodina, na kt. sa snažím počúvať a stlmiť hlasy v mojej hlave. Keď pozerám na deti postihnuté hladomorom, už v roku 1921 tak mi je na nič. My sa sťažujeme nad maličkosťami a oni sa aj s prázdnym žalúdkom dokážu usmievať a cítiť šťastie. Neviem prečo nad tým uvažujem.

10.11.2014 o 22:10
Hovorí sa, že kto ťa nehľadá, tomu nechýbaš. A keď mu chýbaš, tak ťa bude hľadať a nie sa nonstop vyhovárať na to, že nemá čas a že mu to je ľúto. Už mu ani jedno toto odporné slovo neverím. On je jediný, kt. som verila nadovšetko, prvý a posledný. Keby sa ho proste len tak vzdám, tak nemám nikoho a ako by to človek ako ja zvládol? Asi nezvládol, ja som bola typ človeka, kt. bol rád spoločenský, no postupne sa viac a viac uťahoval, až zostal pri jednom jedinom kamarátovi. A teraz stratím aj jeho? Nemôžem to dovoliť, ale na druhú stranu vtierať sa mu nebudem, už nie, pretože by som padla na úplne dno a cítila by som sa ako socka. Je mi to ľúto, pretože on bol osoba, pri kt. som myslela že zostane somnou dlhšie, než iba 3 roky (??), tak reálne iba 1 rok, asi, pretože zvyšok sme si iba prepísali. Neviem si to predstaviť, že on by tu nebol, ale on si život bezomňa zrejme vie až moc dobre predstaviť, mrzí ma to, moc. Budem sa musieť od neho odlúčiť, musím byť silná, taká aká som ešte nebola.


11.11.2014 o 10:43
Dnes je magický dátum, vraj. Pre mňa to zrejme, ale bude ten najhorší dátum. Pohádanie sa so Zlodejom Myšlienok preto, lebo ma už nebaví byť to dievča, kt. sa všetkými desiatimi snaží udržať v jeho živote. Neplánovala som to a dosť ma to prekvapilo, ale osud, hmm. Veľmi si prajem, mať niekoho pre koho budem naozaj potrebné dievča, žial nič také neexistuje, respondenčne nik taký neexistuje. Tak veľmi si prajem nebyť taká sama, keďže pôvodne som až moc spoločenský človek. Nebudem sa vtierať, túto vetu hovorím už xx-tí krát a vždy spravím opak a držím sa silou mocou v jeho živote. No teraz už nie, nemôžem dopustiť, aby človek ako on ma neustále zhadzoval na dno a robil somňa obyčajnú chuderu, kt. chce byť nasilu v jeho živote a vypočúvať ho.

11.11.2014 o 17:51
Sedím pred notebookom a prepisujem si tieto poznámky zaznamenávané na útržkoch papieroch, založené po rôznych školských zošitoch. Neviem povedať, ako sa dokážem takto trápiť, ja to vlastne neviem ani trošku vyjadriť, opísať,.. Asi ma nepochopíte a budete si vravieť, že prečo sa stále trápim nad tým, čo už nezmením. Ale on keby chce, tak sa všetko zmeniť dá a všetko je hneď krajšie, ale je hlavné to, že ON a on to zmeniť zrejme nechce. Keď som mu oznámila dnes cez SMS-ku, že už nechcem byť v jeho živote, pretože hrať úlohu chuderi, kt. sa mu neustále strká pod nos nechcem, tak mi napísal, že ako chcem. Chápete to? Doprdele, tí chlapi si raz neuvedomujú čo píšu a ako nás to dokáže zhodiť, idem cvičiť, potom hodiť sprchu a drviť sa biológiu na zajtrajšku písomku, dúfam že aspoň pri tom na to toľko nebudem myslieť. Aj keď, neverím, v mojej hlave je len on, stále.


"Ten pocit, keď sa dívaš na to ako sa on s ňou rozpráva a naraz sa on na ňu usmeje tak, ako sa kedysi usmial aj na Teba. Už v tu chvíľu vieš, čo to znamená. Je zaľúbený."

Poor little girl, still waiting for her happy ending.

4. listopadu 2014 v 22:14 | Alexandra☯
Ozývam sa na moje priemery celkom skoro, nie? Vždy som písala po x týždňoch *najlepšie po 2-3*, teraz sa to snažím zmeniť a zatiaľ mi to celkom ide. Prvé čo chcem povedať, ďakujem všetkým ľuďom, kt. pri mne zostali a vedeli ma podržať v komentároch. Nechcem to tu konkrétne menovať, aby nedošlo k niečomu, proste všetci, všetci ste pre mňa NIEČÍM veľkým, čo ma drží nad všetkými tými sračkami. Nad čím by som sa predsa usmievala, keby nebolo vaších vždy dobre naladených a pozitívnych komentárov?! Ďalej by som sa asi presunula k tomu, že so Zlodejom Myšlienok je to už akosi tak lepšie, boli sme spolu, v pondelok, po 2 týždňoch a 2 dňoch. Objal ma, máličko, ale predsa, pretože sme mali ešte hodinu a on ma už čakal, tak mi nedalo k nemu nedojsť a neobjať ho po xx dní. Neviem, stále podľa mňa nepochopil, že mi chýba to všetko, tie chujoviny, kt. sme spolu vedeli robiť. Napísal mi dlhú slohovku, že aj jemu to všetko teraz chýba, že len nemá čas. Hmm, ja aj keby nemám čas, tak ťa mám v hlave chlapče. Včera som čítala celý deň knihu a prečítala som ju, 306 stranová kniha bola za 7 hodín zhltnutá mojími očami. Ak ste na sladké romániky, tak si to prečítajte, kniha na jednotku, naozaj. Volá sa "Láska na dvoch kolesách" od Enjií Rúčkovej, k nej sa ani nebudem vyjadrovať, pretože patrí medzi moje najobľúbenejšie autorky, fakt ona píše tak dokonale, že sa nejde od toho odpútať, viz. včerajšok.


Dnes mám narodeniny, *cítim sa ako sebecký človek, že sa s tým stále vychvalujem*, potešilo ma, že mi veľa ľudí skutočne napísalo a niektorí úplne taký, od kt. som to naozaj ani trošičku nečakala, jasné že ma to potešilo, koho nie, že? Ráno mi už okolo 6:40 zavibrovala SMS-ka s prianím, dokonca ako som dnes nebola ani v škole *som rebel, nie v pohode, bola som po doktoroch*, tak si toho aj sestrička u doktora všimla a hneď na mňa, "ty naša kráska, máš dnes narodeniny, tak všetko najlepšie", samozrejme že ma to celkom potešilo, usmiala som sa, bola naozaj podarená. Cítim sa výnimočne, keď ma niekto nazve kráskou, aj keď iba žena, zvykla som si, že nikto iný ma tak zásadne nevolá. *Ležím v posteli, v prvej karte na mozille mám pustený youtube a tam mi hrá, nejaká slovenská hudba, počujem tú pesničku po druhý krát, takže nič také významné pre mňa, zatiaľ. V ďaľšej mám weheartit, potom tumblr a nakoniec blog, tak to je vždy, aby som rovno aj čerpala obrázky. Aj u Vás tak neskutočne fúka? Puká mi okno a mám taký pocit, že zachvíľku skončí z rozbitým sklom pod parapetom, nechápem čo sa deje vonku, žeby sa tiahla nejaká búrka? Dnes som bola znovu behať!* Viem a pripúšťam si, že keby nieje fb a nevidia tam, že mám narodeniny, tak sa mi ani polovica neozve, hm. Ozval sa mi aj jeden chalan, kt. sa mi kedysi páčil, asi tak 2 roky späť? A úplne taký nostalgický pocit, juhu. Zlodej Myšlienok mi napísal, dokonca až 2x.


"Nechcem byť v tomto stave, keď vidím čo sa deje, uvedomujem si, čo cítim, ale pritom to vlastne necítim. Nemôžem kričať, až ma rozbolí hrdlo, nemôžem porozbíjať päsťou okná, až mi potečie krv, nemôžem si vytrhať vlasy, až bolesť premôže tú, od ktorej mi puká srdce."

I am never truly happy. Some days, I'm just a little less sad than others.

2. listopadu 2014 v 13:51 | Alexandra☯
*Sedím za stolom s kávou po svojej pravici, so sluchátkami v ušiach, v kt. mi hrá Lana Del Rey a jej album Born to die. Asi sa pýtate, prečo káva, keď ja milujem čaj, že? No, je mi nejako na dva chuje. Vraj mám nízky tlak, točí sa mi hlava a je mi na nič a to mám mať dnes oslavu svojích narodenín - tak v kruhu rodiny. Aj keď ich mám až v utorok.* Zase sa ideme baviť o chlapoch? Ubližujú nám a ani si to neuvedomujú. *Nehovorím, že baby sú sväté.* V utorok mám narodeniny, som zvedavá, či si Zlodej Myšlienok spomenie a aspoň mi na priblblom facebooku popraje, pretože on už sa mi ozvať osobne asi ani nemieni. V sobotu to boli 2 týždne, čo sme sa nevideli a pritom bývame v rovnakej dedine, dá sa to vôbec? Vyhýbať sa takto človeku? Ja byť ním, tak to nedokážem, ale chalani sú iný ako my, teda skôr asi ako ja, takže oni zjavne dokážu veľa vecí. Nechápem prečo sa s tým stále zaoberám, asi preto, lebo sa nedokážem pohnúť dopredu a keď už to vyzerá tak, že sa konečne hýbem, tak sa to stopne a začínam odznova, od neho. V štvrtok som bola na narodeninovej oslave, bol tam jeden chalan, pomenovávať ho nejako špeciálne nebudem, keďže ho už asi ani spomínať viackrát nebudem. Neviem čo sa s ním dialo, ale neustále tam s niekým flirtoval a neušla som mu z mušky ani ja, dal mi asi 4x pusu na líce, nebránila som sa, myslela som si, že pri tom zabudnem na Zlodeja Myšlienok. Ale stal sa pravý opak, myslela som na neho ešte viac, pretože jeho pery boli niečo úplne iné. Niečo jemné a starostlivé, presný opak toho chalana, kt. som vyššie spomínala. Cítila som pri Zlodejovi Myšlienok nehu a lásku, škoda že len ja.

"Pomaly na teba zabúdam, pozriem sa na fotku a už to tak nebolí že si o mňa nestál, ale ten tvoj úsmev a na tvoje slová nikdy nezabudnem... Síce sa bojím že keď ťa stretnem zase sa to vráti a budem mať zase nádej. Ale tak to je život a ja sa tomu neubránim.."


Včera, keď sme chodili po cintoríne, tak som si to tak všetko akosi uvedomovala. Sviečky, ktoré horeli mi pripomínali každú mŕtvu dušu na cintoríne. Plamienky sa pretekali, kt. bude vyššie horieť. Keď vietor zafúkal, plamienky sviečok sa tlačili do jednej strany a následne do druhej. Všade bolo veľa ľudí, jedny sa priateľsky usmievali, iný plakali nad hrobami. Ja som sa len šuchtala s hlavou sklonenou a prechádzala pomedzi tisíciek hrobov. Neviem ako vy, ale ak máme nejakú osobu radi a už tu medzi nami nieje, tak chodíme na cintorín častejšie než raz za rok a aj to na dušičky. Niektorí ľudia sú tak veľmi falošný, keď sa snažia vyzerať, že im na tích osobách pod hrubími kamennými obrubami záležalo a pritom tam prídu raz za rok a aj to iba z povinnosti, aby o nich ľudia nepovedali, že neboli na dušičky zapáliť sviečku na cintoríne. Došlaka, šak si uvedomte, že to nieje povinnosť, ale chodíme tam z úcty k tým ľuďom a preto, lebo sme ich skutočne mali radi. Tak veľmi mi chýba dedko, stále na neho spomínam, pretože to nebol najdokonalejší dedko, to bola najdokonalejšia náhrada môjho oca. Keď oco nemohol, dedko tu bol vždy pre mňa, nech sa dialo čokoľvek. Uvedomujte si skôr, čo pre Vás určité osoby znamenajú, nie až vtedy, keď už z tohto sveta odídu. Mne je tak veľmi ľúto, že som sa mu nemohla za to všetko poďakovať. Keď stojím pri hrobe, tak sa s ním porozprávam.