Aj silná žena, môže byť unavená.

25. května 2018 v 22:50
Neverím, že sa k tomuto celému vraciam.
Myslela som, že už tu nikdy nenapíšem článok.
Za posledné mesiace som naozaj nemala tú potrebu.
No teraz si prechádzam asi dosť ťažkým obdobím.
Aj keď sa tvárim, že je všetko úplne v poriadku.
Že mám ten najlepší život a že som tá najšťastnejšia.
Pravda je taká, že po večeroch plačem, všetko na mňa doľaháva.
Utápam sa večer - čo večer v spomienkach.
Aké ľahké je cez deň hrať tú najšťastnejšiu.
Keď večer môžeš plakať do vankúša.

Ako veľmi a ako dlho sa dokážeme hrať na to, čo v podstate nie sme? Posledný článok z roku 2016 je presným opakom tohto. Popisovala som, ako sa bojím toho, že ho raz stratím, že ho nechám odísť. Môj Stratený Záchranca. Vlastne, už nie môj. Už len, Stratený Záchranca.. Dobrovoľne som sa ho vzdala. Bez boja, bez hociakej snahy, zachrániť to, čo sme takmer 2 roky budovali.

Moja babka vždy hovorí, že oni, keď sa s dedkom pohádali, nikdy sa hneď nerozchádzali. Vždy sa všetko snažili riešiť výmenou názorov. Presný opak, ako dnešní, mladí ľudia. Ako my. Vzdali sme sa pri poslednej komplikovanejšej hádke. Nechali sme len tak zahodiť za seba všetko to, čo sme si pevne držali medzi sebou.

Pretože sme videli, že sa to komplikuje a tak sme začali utekať, bezhlavo, obaja. Veď to je dnešný populárny trend, namiesto toho, aby sme riešili problémy, sme sa im otočili chrbtom a hladali iné, mysliac si, že lepšie, riešenia. Myslela som si, že keď začnem komunikovať a stretávať sa s inými chlapmi, že na to všetko zabudnem.

Prvé mesiace som sa držala, potláčala som všetky myšlienky na náš spadnutý vzťah do úzadia. Snažila som sa hľadať pochopenie v inom náručí. Dosť hlúpa možnosť, ja viem. Všetky otázky mojích rodičov, kamarátov a rodiny na Strateného Záchrancu som brala ako zlé. Nechcela som predsa o ňom ani počuť.

Myslela som si, že aspoň jedno z tých náručí, v kt. som sa ocitla budú také, ako jeho. Márne. Ani jedno z tých náručí ho nedokázalo nahradiť. Mal chyby, ja som mala chyby. Ale tak, ako ma miloval a ja jeho tiež, sa nahradiť nedalo. No stále som sa snažila, stále som sa vnárala do iných náručí s tým, že to zvládnem a dokážem sa cez to všetko preniesť.

Po neúspešnom vzťahu, kt. vlastne ani vzťah nebol, len ďaľšia zámienka toho, potlačiť myšlienky na Strateného Záchrancu, som maximálne pochopila to, že nikto ho nedokáže nahradiť. Aj keď sme sa hádali, keď sme si veľa krát, veľa vecí vykričali a možno na seba boli zlí. Mali sme sa radi a skutočne.

Večer - čo večer pozerám fotky, videá,.. posledné to, čo mi zostalo. Spomienky. Ani neviete, ako sa dokážem potešiť každej jednej správe od neho, nech je hociako nedôležitá a nepodstatná. Viem, že stále je niekde tam. Aj keď už nie môj.

Preto Vám chcem povedať, nenechajte si nikdy zobrať niečo, za čo ste tak veľmi bojovali. A tiež nehľadajte iné náručia, druhých chlapov, mysliac, že sa v nich budete cítiť tak ako v jeho a že Vám dajú to, čo mal on. Nedajú, on to zobral so sebou. Ten kúsok zo mňa.

 

Even a white rose has a black shadow.

17. října 2016 v 20:40
Vieš si zrazu predstaviť, že príde deň a on tu nebude?
Že ráno vstaneš a nebudeš si čítať žiadnú správu s textom, "dobré ránko, princezná".
Že večer budeš zaspávať s prázdnym pocitom na duši, premočeným vankúšom slzami.
Že cez deň sa nebudeš len tak bezdôvodne usmievať, keď Ti príde správa.

Nebude tu človek, ktorý by ťa vykúpil z toho pekla, z ktorého ťa vykúpil vtedy.
Ten, ktorý ťa videl s tým najúprimnejším úsmevom, ale aj so slzami.
Ten, ktorý ťa videl ráno odmalovanú, so strapatými vlasmi a opuchnutými očami.
Ten, ktorý ťa videl najvážnejšiu a zároveň aj najviac detskú.

Nezachráni ťa pred zlými vecami a ľudmi vtedy, keď to najviac budeš potrebovať.
Nebudeš sa môcť k nemu schovať do náručia a cítiť sa, akoby si bola v bezpečí.
Nebudeš sa môcť k nemu pritúliť na verejnosti ani v súkromií, bozkávať ho.
Nebudeš sa môcť k nemu chovať akoby bol tvoj, lebo už nebude.

Už nebude tvoj, bude patriť inej šťastene, ktorá si našla svoje šťastie, tiež.
Budeš plakať, trápiť sa, búchať do stien, škrabať, kričať, no nič z toho Ti nepomôže.
Veľmi budeš chcieť vrátiť čas a zase ho objímať, byť s ním a pri ňom, lebo to bolo úžasné.
V ten moment si nadávaš prečo si bola tak hlúpa a nechala si ho vziať, prečo. Bol to osud?

Preto si skôr uvedomuj, ako konáš a čo svojím konaním môžeš spôsobiť, akých ľudí stratiť.
Nevzdávaj sa ľudí, kt. pri sebe vždy chceš mať a nechaj ich vo svojom živote, už navždy.
Možno Ti občas blížia, ale nikdy to nebolí tak, ako by ťa bolelo, keby zrazu odišli a už sa nevrátili.
Tak mi prosím neodchádzaj. Zostaň. Ja budem tou najlepšou, akou dokážem, len mi rob krajšie dni.
Chcem tvoju spoločnosť, potrebujem ju. Potrebujem Teba, vo svojom živote a nie málo, ale veľa


I'm not the best, but I promise I will love you with all my heart.

17. září 2016 v 23:12 | Alexandra☯
Chcela by som písať a písať. Ale potom zrazu sa zastavím a premýšľam o čom, veď by to bolo dookola to isté. Čítala som staré články, staré maily s The Breand, moje staré komentáre na blogoch. A prišla som k záveru, že už neviem písať tak veľmi ako som to kedysi mala v obľube. Že dokážem vypotiť pár slov, ale už nikdy to nebude mať takú hĺbku ako kedysi. Človek by si povedal pravý opak, že čím si starší, tým to bude mať väčšiu hĺbku a viac inteligencie, takej tej dospeláckej. No a ono je to presne naopak. Riešila som síce vtedy síce tie najväčšie zbytočnosti, ale každú vec som vedela tak detailne popísať, vyjadriť čo cítim, ako mi je,.. za to mohli všetky tie knihy, ktoré som kedysi o 50% viac čítala.

Svojími činmi za poslednú dobu som stratila veľa ľudí. Ak by ste sa ma spýtali, či mi to chýba alebo či to ľutujem, nedokázala by som Vám odpovedať. Ale ak by ste sa uspokojili s takou odpoveďou, že mi chýba len kúsok z celku, tak to dokážem. Nemám pri sebe nikoho, s kým sme si plánovali, že si pôjdeme navzájom na svadbu za prvé družičky. Nikoho, s kým som plánovala cestovať po svete. Nikoho, komu som sľúbila, že mu ukážem a zažijeme spolu to moje bujaré obdobie života. Že ho navediem na zlé veci. Že budeme spolu komentovať ostatné dievčatá v našom okolí. Že mu popíšem každú jednu minútu svojho života. Niekto taký sa zrazu vyparil. Tieto kamarátky sa zrazu vyparili. Neviem, či som spravila dobre alebo zle. Môžem sa skúsiť nad tým úprimne zamyslieť. A zisťujem, že to bude znieť maximálne sebecky, ale asi som spokojná. Občas sa treba posunúť od niečoho, čo ťa celý čas držalo na jednom mieste a ísť ďalej. Aj keď si s tým (nie)cudzím dievčaťom zažila veľa, nemôžeš zostávať a čakať, čo sa zmení.


Takže konečný záver je v podstate ten, že som stále šťastná. Bodaj by som aj nebola, keď mám pri sebe niekoho, kto ma ľúbi strapatú, odmalovanú, v teplákoch, bez podprsenky, opitú, zasmradenú od cigaretého dymu,.. Je tu pri mne, stále, keď čokoľvek potrebujem a nahrádza mi všetky tie kamarátky, ktoré by som možno mať mohla, ale nemám a ani nechcem mať. Dokážem sa s ním porozprávať od tých najvážnejších vecí po tie najsmiešnejšie a maximálne trápne, sršiace mojím suchým humorom. Keď plačem, objíma ma, utešuje, túli, rozosmieva, no jednoducho sa somnou baví a mazná ako s princeznou. Takou tou z rozpráviek, kde je všetko ružové a krásné celý život. A ja sa najviac bojím toho, že keď sa na niekoho veľmi namotám a on potom odíde, nezvládla by som to. Nezvládla by som len tak byť bez neho, bez Teba, lebo ma dopĺňaš a nahrádzaš mi čokoľvek, čo nemám alebo potrebujem. Nechcem myslieť na zlé veci, no niekedy sa o to vážne bojím. A neviem či sa viac bojím o seba, Teba alebo nás. Viem, že toto čítaš a tak Ti chcem veľmi poďakovať. Ďakujem veľa krát, ja to vnímam, no ďakovať by sa malo za také veci, ktoré nie sú samozrejmosťou a toto samozrejmosťou nie je. Ver, že si pre mňa najdôležitejším chlapom hneď po dedkovi a ocovi *vieš, čo pre mňa svojím spôsobom obaja znamenajú*.

 


I remember, how you used to look into my eyes.

3. července 2016 v 18:15 | Alexandra☯
Jedného dňa do Vášho života proste príde človek, na ktorom Vám bude záležať oveľa viac než na ostatních. Vďaka, ktorému budete paranoidná, nadmerne preháňať, priveľmi žiarliť,... ale to len preto, že Vám na ňom skutočne záleží. Bojíte sa každú minútu, čo nie je s Vami. Chceli by ste byť nonstop s ním, lebo pri ňom zabúdate na všetko. On Vám pokryje všetky tie prázdné, čierné miesta na duši i srdci. Len s ním sa opäť dokážete smiať a žiariť. Nikto nedokáže nahradiť jeho slová. Aj tisíc chlapov sa na Vás môže pozrieť, usmiať, milo sa Vám prihovoriť, dávať vám stovky komplimentov o tom, ako žiaríte krásou. No predsa len, keď Vám on povie "si taká krásna", cítite sa úplne inak. Pretože od neho si to beriete tak vážne a tak veľmi Vás to pozdvihne. Hádate sa a plačete kvôli blbostiam /dokonca aj kvôli kamarátke, ktorej lajkuje fotky/, lebo viete, že aj vy ste boli raz kamaráti. Chcete počuť len to, že Vás ľúbi a že o Vás nechce prísť. Ten pocit, že ste pre niekoho skutočne dôležitá zrazu naberá grády. On Vám dáva niečo, čo pred ním nikto iný nedokázal. Lebo si uvedomujete, že vzťahy pred ním boli tŕnisté cesty. A toto je prechádzka ružovou záhradou. Nie vždy, samozrejme, existujú smutné momenty, no na tie sa dá automaticky zabudnúť pri tom zvyšku krásnych. Vždy ste sa smiali na ľuďoch, ktorí hýrili láskou a teraz ňou hýrite vy. Keď Vás pevne chytí za ruku cítite sa tak v bezpečí, ako nikdy predtým. Pretože s ním aj blbé ticho má svoju výpovednú hodnotu. Každým dňom mu chcete povedať, čo cítite, znovu a znovu. Nikdy nie je príliš veľa citov. Môj Stratený Záchranca.

"Spoznáte tisíce ľudí a nikto z nich vo Vás nič nezanechá. Potom spoznáte jedného človeka a Váš život sa zmení."


The world sucks, people are not true.

4. dubna 2016 v 20:17 | Alexandra☯
Pýtate sa, ako je možné, že Vás veľa krát sklame človek, od ktorého ste to najmenej čakali. Odpoveď hladáte zabudnutú v diali tokov myšlienok. Neviete na ňu prísť a dookola sa zasekávate na jednom mieste. A potom si proste len uvedomíte, že niekedy čakáte od tej osoby príliš veľa. Viac, než je Vám ona ochotná dať a na tom v ten moment pohoríte najviac. Rozmýšlate, v čom ste sklamaný viac, či v osobe alebo v samom sebe, že ste boli ochotný znovu niekomu tak veľmi veriť. Hovoríte si, že to už nikdy nespravíte. Vydrží Vám to, týždeň, dva, mesiac, tri,.. a potom krachne. Až sa vo Vašom živote opäť objaví nejaký parchant, ktorý Vám chce údajne dobre, no sami pochopíte, že časom to bude viac sĺz, než úsmevov. Viac smútku, než radosti. Viac premárnených, preplakaných nocí, než šťastných, presmiatých dní. Možno práve vtedy prídete na to, že by ste mali dať tomu všetkému koniec, zbaviť sa ľudí naokolo, dať si so všetkými pokoj a odísť ďaleko. No ste príliš krehký na to, aby ste niečo také dokázali. Necháte sa ubíjať, trápiť a devastovať. Darmo si myslíte, že to prejde samo. Neprejde, zničí Vás to ako domček z karát, postupne, od vrchu dolu. Až budete úplne na dne, keď si to všetko uvedomíte, vtedy bude neskoro. - /prúd nezastaviteľných slov a viet, kt. som musela zapisovať/