Even a white rose has a black shadow.

17. října 2016 v 20:40
Vieš si zrazu predstaviť, že príde deň a on tu nebude?
Že ráno vstaneš a nebudeš si čítať žiadnú správu s textom, "dobré ránko, princezná".
Že večer budeš zaspávať s prázdnym pocitom na duši, premočeným vankúšom slzami.
Že cez deň sa nebudeš len tak bezdôvodne usmievať, keď Ti príde správa.

Nebude tu človek, ktorý by ťa vykúpil z toho pekla, z ktorého ťa vykúpil vtedy.
Ten, ktorý ťa videl s tým najúprimnejším úsmevom, ale aj so slzami.
Ten, ktorý ťa videl ráno odmalovanú, so strapatými vlasmi a opuchnutými očami.
Ten, ktorý ťa videl najvážnejšiu a zároveň aj najviac detskú.

Nezachráni ťa pred zlými vecami a ľudmi vtedy, keď to najviac budeš potrebovať.
Nebudeš sa môcť k nemu schovať do náručia a cítiť sa, akoby si bola v bezpečí.
Nebudeš sa môcť k nemu pritúliť na verejnosti ani v súkromií, bozkávať ho.
Nebudeš sa môcť k nemu chovať akoby bol tvoj, lebo už nebude.

Už nebude tvoj, bude patriť inej šťastene, ktorá si našla svoje šťastie, tiež.
Budeš plakať, trápiť sa, búchať do stien, škrabať, kričať, no nič z toho Ti nepomôže.
Veľmi budeš chcieť vrátiť čas a zase ho objímať, byť s ním a pri ňom, lebo to bolo úžasné.
V ten moment si nadávaš prečo si bola tak hlúpa a nechala si ho vziať, prečo. Bol to osud?

Preto si skôr uvedomuj, ako konáš a čo svojím konaním môžeš spôsobiť, akých ľudí stratiť.
Nevzdávaj sa ľudí, kt. pri sebe vždy chceš mať a nechaj ich vo svojom živote, už navždy.
Možno Ti občas blížia, ale nikdy to nebolí tak, ako by ťa bolelo, keby zrazu odišli a už sa nevrátili.
Tak mi prosím neodchádzaj. Zostaň. Ja budem tou najlepšou, akou dokážem, len mi rob krajšie dni.
Chcem tvoju spoločnosť, potrebujem ju. Potrebujem Teba, vo svojom živote a nie málo, ale veľa

 

I'm not the best, but I promise I will love you with all my heart.

17. září 2016 v 23:12 | Alexandra☯
Chcela by som písať a písať. Ale potom zrazu sa zastavím a premýšľam o čom, veď by to bolo dookola to isté. Čítala som staré články, staré maily s The Breand, moje staré komentáre na blogoch. A prišla som k záveru, že už neviem písať tak veľmi ako som to kedysi mala v obľube. Že dokážem vypotiť pár slov, ale už nikdy to nebude mať takú hĺbku ako kedysi. Človek by si povedal pravý opak, že čím si starší, tým to bude mať väčšiu hĺbku a viac inteligencie, takej tej dospeláckej. No a ono je to presne naopak. Riešila som síce vtedy síce tie najväčšie zbytočnosti, ale každú vec som vedela tak detailne popísať, vyjadriť čo cítim, ako mi je,.. za to mohli všetky tie knihy, ktoré som kedysi o 50% viac čítala.

Svojími činmi za poslednú dobu som stratila veľa ľudí. Ak by ste sa ma spýtali, či mi to chýba alebo či to ľutujem, nedokázala by som Vám odpovedať. Ale ak by ste sa uspokojili s takou odpoveďou, že mi chýba len kúsok z celku, tak to dokážem. Nemám pri sebe nikoho, s kým sme si plánovali, že si pôjdeme navzájom na svadbu za prvé družičky. Nikoho, s kým som plánovala cestovať po svete. Nikoho, komu som sľúbila, že mu ukážem a zažijeme spolu to moje bujaré obdobie života. Že ho navediem na zlé veci. Že budeme spolu komentovať ostatné dievčatá v našom okolí. Že mu popíšem každú jednu minútu svojho života. Niekto taký sa zrazu vyparil. Tieto kamarátky sa zrazu vyparili. Neviem, či som spravila dobre alebo zle. Môžem sa skúsiť nad tým úprimne zamyslieť. A zisťujem, že to bude znieť maximálne sebecky, ale asi som spokojná. Občas sa treba posunúť od niečoho, čo ťa celý čas držalo na jednom mieste a ísť ďalej. Aj keď si s tým (nie)cudzím dievčaťom zažila veľa, nemôžeš zostávať a čakať, čo sa zmení.


Takže konečný záver je v podstate ten, že som stále šťastná. Bodaj by som aj nebola, keď mám pri sebe niekoho, kto ma ľúbi strapatú, odmalovanú, v teplákoch, bez podprsenky, opitú, zasmradenú od cigaretého dymu,.. Je tu pri mne, stále, keď čokoľvek potrebujem a nahrádza mi všetky tie kamarátky, ktoré by som možno mať mohla, ale nemám a ani nechcem mať. Dokážem sa s ním porozprávať od tých najvážnejších vecí po tie najsmiešnejšie a maximálne trápne, sršiace mojím suchým humorom. Keď plačem, objíma ma, utešuje, túli, rozosmieva, no jednoducho sa somnou baví a mazná ako s princeznou. Takou tou z rozpráviek, kde je všetko ružové a krásné celý život. A ja sa najviac bojím toho, že keď sa na niekoho veľmi namotám a on potom odíde, nezvládla by som to. Nezvládla by som len tak byť bez neho, bez Teba, lebo ma dopĺňaš a nahrádzaš mi čokoľvek, čo nemám alebo potrebujem. Nechcem myslieť na zlé veci, no niekedy sa o to vážne bojím. A neviem či sa viac bojím o seba, Teba alebo nás. Viem, že toto čítaš a tak Ti chcem veľmi poďakovať. Ďakujem veľa krát, ja to vnímam, no ďakovať by sa malo za také veci, ktoré nie sú samozrejmosťou a toto samozrejmosťou nie je. Ver, že si pre mňa najdôležitejším chlapom hneď po dedkovi a ocovi *vieš, čo pre mňa svojím spôsobom obaja znamenajú*.


I remember, how you used to look into my eyes.

3. července 2016 v 18:15 | Alexandra☯
Jedného dňa do Vášho života proste príde človek, na ktorom Vám bude záležať oveľa viac než na ostatních. Vďaka, ktorému budete paranoidná, nadmerne preháňať, priveľmi žiarliť,... ale to len preto, že Vám na ňom skutočne záleží. Bojíte sa každú minútu, čo nie je s Vami. Chceli by ste byť nonstop s ním, lebo pri ňom zabúdate na všetko. On Vám pokryje všetky tie prázdné, čierné miesta na duši i srdci. Len s ním sa opäť dokážete smiať a žiariť. Nikto nedokáže nahradiť jeho slová. Aj tisíc chlapov sa na Vás môže pozrieť, usmiať, milo sa Vám prihovoriť, dávať vám stovky komplimentov o tom, ako žiaríte krásou. No predsa len, keď Vám on povie "si taká krásna", cítite sa úplne inak. Pretože od neho si to beriete tak vážne a tak veľmi Vás to pozdvihne. Hádate sa a plačete kvôli blbostiam /dokonca aj kvôli kamarátke, ktorej lajkuje fotky/, lebo viete, že aj vy ste boli raz kamaráti. Chcete počuť len to, že Vás ľúbi a že o Vás nechce prísť. Ten pocit, že ste pre niekoho skutočne dôležitá zrazu naberá grády. On Vám dáva niečo, čo pred ním nikto iný nedokázal. Lebo si uvedomujete, že vzťahy pred ním boli tŕnisté cesty. A toto je prechádzka ružovou záhradou. Nie vždy, samozrejme, existujú smutné momenty, no na tie sa dá automaticky zabudnúť pri tom zvyšku krásnych. Vždy ste sa smiali na ľuďoch, ktorí hýrili láskou a teraz ňou hýrite vy. Keď Vás pevne chytí za ruku cítite sa tak v bezpečí, ako nikdy predtým. Pretože s ním aj blbé ticho má svoju výpovednú hodnotu. Každým dňom mu chcete povedať, čo cítite, znovu a znovu. Nikdy nie je príliš veľa citov. Môj Stratený Záchranca.

"Spoznáte tisíce ľudí a nikto z nich vo Vás nič nezanechá. Potom spoznáte jedného človeka a Váš život sa zmení."

 


The world sucks, people are not true.

4. dubna 2016 v 20:17 | Alexandra☯
Pýtate sa, ako je možné, že Vás veľa krát sklame človek, od ktorého ste to najmenej čakali. Odpoveď hladáte zabudnutú v diali tokov myšlienok. Neviete na ňu prísť a dookola sa zasekávate na jednom mieste. A potom si proste len uvedomíte, že niekedy čakáte od tej osoby príliš veľa. Viac, než je Vám ona ochotná dať a na tom v ten moment pohoríte najviac. Rozmýšlate, v čom ste sklamaný viac, či v osobe alebo v samom sebe, že ste boli ochotný znovu niekomu tak veľmi veriť. Hovoríte si, že to už nikdy nespravíte. Vydrží Vám to, týždeň, dva, mesiac, tri,.. a potom krachne. Až sa vo Vašom živote opäť objaví nejaký parchant, ktorý Vám chce údajne dobre, no sami pochopíte, že časom to bude viac sĺz, než úsmevov. Viac smútku, než radosti. Viac premárnených, preplakaných nocí, než šťastných, presmiatých dní. Možno práve vtedy prídete na to, že by ste mali dať tomu všetkému koniec, zbaviť sa ľudí naokolo, dať si so všetkými pokoj a odísť ďaleko. No ste príliš krehký na to, aby ste niečo také dokázali. Necháte sa ubíjať, trápiť a devastovať. Darmo si myslíte, že to prejde samo. Neprejde, zničí Vás to ako domček z karát, postupne, od vrchu dolu. Až budete úplne na dne, keď si to všetko uvedomíte, vtedy bude neskoro. - /prúd nezastaviteľných slov a viet, kt. som musela zapisovať/


Chance for yourself, not for someone.

26. února 2016 v 21:15 | Alexandra☯
Neverím, že znovu píšem, prsty mi behajú po klávesnici a ja sa prihlúplo usmievam. Mám pocit, že som zabudla už aj písať tieto články, čítam si staré a neverím, kde sa vo mne nabralo toľko depresívnych viet. A možno, mám len teraz príliš v pohode náladu na to, aby som rozmýšľala nad depresívnymi sračkami, v ktorých sa aj napriek tomu občas dookola topím a nedokážem plávať, nie sama a nie bez záchranného kolesa.

Všetci si myslia, že najhoršie zo všetkého je bolesť. Nie je. Ako môže byť čokoľvek horšie, než to večné ticho v mojom vnútri? *zapísané už polroka v telefóne s tým, že to je z nejakej knihy, ktorú som si ulovila*

Dúfam, že ste mali radi moje zamotkané vzťahy s opačným pohlavím. Pretože len čo som sa trošku viac usadila na škole, naskytlo sa tam pár chlapcov, s ktorými som si vedela vymeniť pohľady. Ale len jeden bol taký, príliš iný, intenzívnejší než ostatné. Najprv kukuč, potom úsmevy. Aj 10x za deň. Vždy som sa pozastavovala nad tým, ako niekoho, môžem stretávať tak často ako jeho a potom mi akosi došlo, že asi si čoraz viac a viac vyhľadávame k sebe cestu na tie zámerné stretnutia a prejdenia okolo. *Teraz by bolo veľmi romantické, keby napíšem, že ma zastavil a pustili sme sa do reči, že? Nie, nebolo to tak, veď je rok 2016* a on si ma vyfacebookoval. Doteraz sa smejem na tom, že mám asi meno a priezvisko na čele, keď ma tak jednoducho našiel. Začali sme sa zdraviť, usmievkať viac. Už som si toľko intenzivity nevšímala len ja, ale i ľudia navôkol mňa. Buď som čoraz viac nenásytnejšia alebo už tie náhodné aká vyhľadávané stretnutia nie sú také časté, ako mesiac späť. Asi to bude tou nenásytnosťou, na modré oči kukajúce na mňa spoza tmavej šiltovky či čierného klobúka. Alebo pozornosťou, ktorú si moje telo žiada? EDIT: Intenzita rázne klesla, záujem tiež. Teší ma, žena.


Neviem, či mi chýba také to "mať rád", ale vždy, keď si niekto ku mne tvaruje cestičku tými lesnými porastami, tak ja ju prehradím veľkým drevom a nikto nie je schopný odpratať ho na kraj a pokračovať v ceste. Asi som sa predsa len poučila zo Zlodeja Myšlienok, nebol až tak zlý, naučil ma veľa vecí aj potom, čo odišiel z môjho života definitívne. A teraz sa chránim každému kontaktu, vzďaľujem sa pred každým bližším vzťahom a ak si k sebe niekoho vážne púšťam, tak sú to ženy, máte vyhraté. Keď sa ma niekto opýta, prečo s hentým a týmto nechcem chodiť, veď by som mohla byť šťastná, odpovedám dookola to isté. Nemám čas, na seba, nie to na iných, nie na vzťah. Beriem do úvahy dosť školu, naozaj si na tom celkom zakladám a neseriem na to tak, ako prvý polrok. Keby som niečo vážne riešila, viem, že škola by bola to posledné na čo by mi spadla myšlienka a to nechcem. Všetko má svoj čas, všetko príde až má, dookola si to opakujem. Chýbali ste mi, skutočne moc. Viem, že to stále opakujem, ale myslím to vážne.